Keď som začala zbierať pohľadnice Starej Bratislavy, zaujímala ma v prvom rade ich kvalita, originalita, miestopis či dátum a známka na zadnej strane. Nevšímala som si text odosielateľa a adresu prijímateľa.
Až neskôr som si uvedomila, aké tajuplné „záhady“ sa ukrývajú v týchto krátkych správach na zadných stranách pohľadníc. Niektoré odkazy z minulosti sú aktuálne aj dnes, ibaže ich forma je takpovediac materiálna, namiesto tých dnešných virtuálnych „esemesiek“. „Rýchlo napíšem, rýchlo odošlem a rýchlo zmažem…“ O hodinku, dve ani neviem, že som niekomu blízkemu niečo „dôležité“ napísala. Aké jednoduché a pritom aké zložité… Stačí jeden „hackerský“ útok na neviditeľnú novodobú poštu a komunikácia medzi blízkymi je v okamihu nefunkčná.
Keď dnes kupujem starú pohľadnicu, prihliadam aj na napísané slovo na jej zadnej strane. A keď sa mi náhodou text podarí rozlúštiť, mám z toho obyčajne veľkú radosť. Pred očami sa mi razom premieta príbeh odosielateľa. Vidím ho sedieť pri stolíku na Hlavnej pošte, v ruke držať pero a v hlave myšlienky na blízku osobu, ktorej je pohľadnica adresovaná. Akoby som pri ňom sedela a užívala si tú nádhernú atmosféru Starej Bratislavy z konca 19. a začiatku 20. storočia. Napríklad aj táto pohľadnica Suchého Mýta mi prirástla k srdcu. Komu sa podarí vylúštiť odkaz pána Waldsteina?
Príjemnú zábavu Vám praje zberateľka Eli.