17.11.2025 (SITA.sk) – Medzi prvé obete komunizmu patrili na Slovensku ľudia odvlečení do gulagov, nápravno-pracovných táborov. Ani obyvatelia Spiša sa im pred osemdesiatimi rokmi nevyhli, pre neúplnosť údajov sa odhad počtu odvlečených podľa historikov líši. Niektorí píšu o stovkách, iní až o 1 500 odvlečených. Aj keď sa niektorí z týchto ľudí vrátili domov, svedčiť o prežitom nemohli, hovoriť o tom mali zakázané.
Niektoré príbehy sa tak podarilo odhaliť až v roku 1989, po páde komunistického režimu. Známe sú napríklad osudy lekára Viktora Fiedlera (1907-1989) zo Štrby i Gezu Pasztora (1914 – 2012) pôvodom z Gelnice, ktorých odvliekli do gulagov vo februári 1945. Podľa knihy Spišské exody v 20. storočí sa odhady o celkovom počte odvlečených zo Slovenska pohybujú od 7-tisíc do 30-tisíc.
Násilné odvlečenie občanov
„Vzhľadom na postup Červenej armády počas oslobodzovania Československa z východu na západ možno predpokladať, že východ Československa predstavoval hlavný zdroj najlacnejších pracovných síl pre nenásytné gulagy,“ uvádza v knihe v časti venovanej gulagom Miroslav Pollák, ktorý bol výskumným pracovníkom, jedným z lídrov revolúcie v Košiciach i splnomocnenom vlády pre rómske komunity v rokoch 2010 – 2012.
Práve s príchodom Červenej armády na naše územie na konci druhej svetovej vojny podľa neho súvisí obdobie najväčšieho násilného odvlečenia občanov Československa. V knihe uvádza, že Spiš toto násilie postihlo v období od januára do júna 1945. Spomínaného lekára Fiedlera zaistili 14. februára 1945 vo Vysokých Tatrách a deportovali na Kaukaz. Odvliekli ho údajne priamo od operačného stola.
Pôsobenie v zajatí
Jeho príbeh približuje monografia obce Štrba, kde sa narodil, s názvom Štrba a jej dejiny po roku 1945. Pôsobil na chirurgickej klinike v Štátnej nemocnici v Bratislave, od roku 1939 bol riaditeľom nemocnice v Spišskej Sobote a v júni 1941 ho minister vnútra preložil do Detského liečebného ústavu v Dolnom Smokovci, kde bol primárom chirurgie. Ešte v roku 1942 sa zúčastnil aj na chirurgickom kongrese v Ríme a navštívil aj Vatikán.
„V roku 1943 ho vyslali vo funkcii chirurga poľnej nemocnice Slovenskej armády do Sovietskeho zväzu na Kubáň a v roku 1944 do Talianska. Bol antifašistického zmýšľania,“ píše sa v monografii. Následne štyri a pol roka v zajatí pôsobil v táborových nemocniciach na Kaukaze, najdlhšie v Nuzale, a tajne viedol zoznam mŕtvych krajanov, obsahoval 370 mien.
Operácia plukovníka
O tom, čo prežil, sa po jeho návrate nikto nemohol dozvedieť. V tábore sa mu podarilo prekonať epidémiu škvrnitého týfusu. O jeho pomoci v zajatí píše v spomienkach jeho spoluväzeň, spomínaný Geza Pasztor. Ten ho označil za strážneho anjela.
„Po dlhé roky ošetroval celý náš tábor, kde by bolo bez jeho pomoci veľa našich ľudí zahynulo,“ napísal vo svojom svedectve, ktoré v roku 2013 publikovala Pamäť národa. V nemocnici banského kombinátu ho Rusi či domorodí Osetovia nazývali zázračným lekárom. Pasztor pripomína aj jeho operáciu plukovníka NKVD, ktorému pre ochorenie hrozilo, že sa nedožije rána.
„Osetský lekár odmietol vykonať operáciu a tak ostala len jediná možnosť, že ju vykoná náš doktor Fiedler. Lenže tejto myšlienky sa zhrozilo celé vedenie NKVD, lebo kto vie, či ho vraj nebude chcieť pri operácii usmrtiť. Konečne dostali súhlas z Moskvy, že ho môže operovať, lenže napriek protestu nášho lekára stáli pri operačnom stole ozbrojení vojaci NKVD, pripravení ho zastreliť, ak by videli najmenší pokus o usmrtenie plukovníka. Ako nám po operácii Fiedler povedal, bola to najťažšia operácia jeho života. Špinaví, nesterilne oblečení vojaci boli už sami osebe strašným nebezpečím, pritom operovať pod hrozbou pištolí bol strašný pocit. Po skončení operácie bol náš lekár zaliaty smrteľným potom a triasol sa na celom tele,“ opísal.
Zobraziť fotogalériu k článku:
November 1989 (fotografie)
Pracovné nasadenie
Domov ho prepustili po viac ako štyroch rokoch, vrátil sa v júni 1949 transportom do Čiernej nad Tisou. Nasledujúcich trinásť rokov bol primárom chirurgického oddelenia a riaditeľom okresnej nemocnice v Hnúšti-Likieri. V roku 1955 zaviedol do praxe celkovú anestézu. V septembri 1968 sa vysťahoval do Švajčiarska, kde pracoval ako chirurg, od roku 1973 žil v Nemecku, kde aj zomrel vo veku 82 rokov, dva dni pred 17. novembrom 1989.
Aj Gezu Pasztora zaistili 14. februára 1945. V príspevku Tri dni dlhšie ako štyri roky, publikovanom v časopise Pamäť národa z roku 2013, sa uvádza, že jeho mama bola spišská Nemka a otec maďarskej národnosti. Vysokoškolské technické štúdium absolvoval na nemeckej univerzite v Brne, po jeho skončení nastúpil ako inžinier do priemyselného podniku C. A. Scholtz v Matejovciach pri Poprade. Vo februári 1945 bol zaradený do transportu do ZSSR pod zámienkou vykonávania pracovného nasadenia.
Gulag na Kaukaze
„Jedného dňa nám do závodu doručili príkaz, aby sa všetci muži medzi 18 a 50 rokmi, zrejme zdraví a súci na práce, hlásili na určitej adrese v Poprade. Spolu so mnou tam išlo 44 ľudí,“ opísal vo svojom svedectve Pasztor. Išlo o adresu veliteľstva NKVD. Počúvnutie tohto príkazu podľa jeho slov spečatilo jeho osud na 4,5 roka.
„Zavreli nás do jednej izby, kde sme boli napchatí ako haringy v sude, nemohli sme sa pohnúť a nemali sme dosť vzduchu na dýchanie. Po jednom nás obrali o všetko, jesť nám nedali a na potrebu sme mohli ísť len raz za dvanásť hodín do záhrady domu,“ uviedol. Následne skončili v celách v Levoči, nakrátko v Poľsku, aby ich napokon vo vagónoch odvliekli na Kaukaz.
Svoj život v gulagu neskôr spísal na viac ako dvoch desiatkach strán, kde opísal epidémiu škvrnitého týfusu, zimu i neľudské podmienky v tábore. Denne tam podľa jeho slov zomrelo do dvadsať ľudí. Medzi jeho spoluväzňami bol aj obuvník z Popradu, advokát z Prešova či učiteľ zo Spišskej Novej Vsi, spomína však aj ľudí zo Svitu, Ružomberka či Gelnice.
Otrocká práca
„Najväčšia časť našich ľudí pracovala pod zemou v olovených baniach za strašných bezpečnostných a hygienických pracovných podmienok. V baniach pracovali naši ľudia doslova ako otroci. Štôlne boli až 800 metrov pod povrchom zeme, kde na chrbát ľudí kvapkala teplá až horúca voda, no neustále vial studený závan vetracieho vzduchu. O zavreté bane sa cez vojnu nikto nestaral, koľajnice pre banské rušne a vozíky sa nachádzali niekde po členky vo vode. Káble elektrického vedenia ležali voľne na zemi alebo vo vode. Že každý skrat na nich zapríčinil u baníkov smrteľný úraz si vie predstaviť aj laik,“ napísal.
Domov sa vrátil v júni 1949 transportom do Čiernej nad Tisou. Pocit slobody však neprišiel ani potom. Hneď po príchode ich podľa jeho slov zatkla Štátna bezpečnosť (ŠtB), aby ich na druhý deň prepustila domov s tým, že ich mená sa v zozname vojnových zločincov nenachádzajú. Pasztor odchádzal s potvrdením, ktoré malo slúžiť ako náhradný preukaz totožnosti.
Podozrenia
„Okrem tohto kúsku papiera mi nikto nikdy nebol ochotný potvrdiť môj 4,5 ročný pobyt v Rusku, tobôž uviesť dôvod oného pobytu. Do ďalších kádrových materiálov mi napísali: „Bol z neznámych príčin po celý čas v Sovietskom zväze“. Takto som dostal biľag podozrenia z protisovietskej činnosti, ktorý som na sebe nosil ďalšie desaťročia,“ opísal.
Po návrate mu chceli v závode v Matejovciach ponúknuť miesto riaditeľa, podmienkou bola stranícka legitimácia, čo odmietol. Následne pracoval v rôznych závodoch, no o tom, čo videl v gulagu, hovoriť nesmel. Zo spomínanej skupiny 44 ľudí zo závodu sa domov vrátilo asi 22. Podľa Pasztora si aj jeho ŠtB po návrate sústavne predvolávala, aby mu pohrozila a zastrašovala.
Cudzinci aj pre svoje rodiny
Napriek všetkému sa mu v Gbeloch podarilo založiť závodnú učňovskú školu, kde aj vyučoval, neskôr pôsobil ako vedúci kabinetu elektrotechniky na Krajskom pedagogickom ústave v Bratislave. Tesne pred dôchodkom mu však odňali vysokoškolský plat s odôvodnením, že má nemecký diplom, teda doma neplatný. V tom čase sa už, ako napísal, nervovo zrútil a musel liečiť v nervovom ústave v Tatrách.
Po nástupe do dôchodku sa chcel presťahovať za svojím strýkom do Nemecka. Úrady však podľa jeho slov nesúhlasili s vysťahovaním jeho manželky, ktorá v tom čase nemala 60 rokov. A tak sa do Nemeckej spolkovej republiky vysťahovali až v roku 1983, kde v októbri 2012 zomrel. Odvlečenia občanov Spiša do sovietskych gulagov postihli podľa Miroslava Polláka každú obec.
„Veľký počet odvlečencov tieto väznenia neprežil. Tí, ktorí sa vrátili, prežili zvyšok života s nalomeným zdravím a narušenou psychikou v nedôvere okolia a často na okraji spoločnosti. Odvlečenci mali zakázané hovoriť o svojich zážitkoch a ostali cudzími aj pre svoje rodiny,“ napísal.
Viac k témam: Deň boja za slobodu a demokraciu, Gulag, Komunizmus
Zdroj: SITA.sk – Prvými obeťami komunizmu boli Slováci odvedení do gulagov, o prežitých hrôzach mali zakázané hovoriť © SITA Všetky práva vyhradené.
