Vo vnútri jedného z najnebezpečnejších miest na planéte – poškodeného reaktora číslo štyri v Černobyľskej jadrovej elektrárni – vedci objavili organizmy, ktoré prekonali všetky očakávania. Ide o huby, ktoré dokážu prežiť a rásť aj v prostredí s extrémne vysokou úrovňou ionizujúceho žiarenia. Vďaka tomu sa stali predmetom intenzívneho vedeckého výskumu.
Video k téme: Na internete koluje aj video, ktoré popularizačne vysvetľuje, prečo vedcov napadla hypotéza tzv. radiosyntézy (teda úvaha o možnej úlohe melanínu pri reakcii húb na ionizujúce žiarenie). Treba však dodať, že samotná hypotéza nie je definitívne potvrdená ako mechanizmus „premeny radiácie na energiu“ – ide o vedeckú interpretáciu, ktorá sa skúma.
Život v srdci havárie
Po tragickej havárii v roku 1986 sa Černobyľ stal synonymom rádioaktívneho zamorenia. V zničenom reaktore číslo štyri boli podmienky, ktoré by väčšina organizmov neprežila: extrémne vysoké dávky radiácie, tma, vlhkosť, minimum živín a porušené stavebné konštrukcie. A predsa tu vedci už v 90. rokoch objavili život – konkrétne mikroskopické huby rastúce na stenách reaktora.
Prvé systematické výskumy ukázali, že nejde o ojedinelé prípady. Vedci zozbierali vzorky z rôznych častí sarkofágu a identifikovali desiatky druhov húb, ktoré boli schopné dlhodobo prežívať v rádioaktívnom prostredí.
Tmavý pigment ako zbraň proti žiareniu
Zásadným objavom bolo zistenie, že medzi prežívajúcimi hubami dominovali tie, ktoré obsahovali tmavý pigment zvaný melanín. Tento pigment je známy aj z ľudského tela – nachádza sa v pokožke, vlasoch či očiach a pomáha chrániť pred ultrafialovým žiarením.
V prípade černobyľských húb však zohráva melanín inú úlohu: pomáha chrániť bunky pred poškodením spôsobeným ionizujúcim žiarením. Vedci zistili, že melanín môže pohlcovať a rozptyľovať rádioaktívne žiarenie, čím znižuje jeho škodlivé účinky na bunkové štruktúry.
Rast v prítomnosti radiácie: potvrdené pozorovania
Laboratórne experimenty so vzorkami týchto húb ukázali, že niektoré melanizované druhy rástli rýchlejšie v prostredí s ionizujúcim žiarením než bez neho. To naznačuje, že tieto organizmy môžu byť do istej miery adaptované na podmienky, ktoré by iným druhom škodili.
Výskumy tiež potvrdili, že melanín mení svoje elektronické vlastnosti po vystavení radiácii. Tento jav môže súvisieť s metabolickými zmenami v bunkách, ale zatiaľ neexistuje dôkaz, že by huby dokázali priamo premieňať radiáciu na energiu tak, ako rastliny premieňajú slnečné svetlo na chemickú energiu pri fotosyntéze.
Praktický význam: biológia s budúcnosťou
Černobyľské huby nie sú zaujímavé len ako extrémne prežívajúce organizmy. Výskum ukázal, že sú schopné absorbovať rádioaktívne látky do svojich bunkových stien, čo môže mať významné využitie v oblasti bioremediácie – čistenia kontaminovaných prostredí pomocou biologických procesov.
Vedci skúmajú aj možnosť, že by huby mohli slúžiť ako biosenzory – teda živé ukazovatele prítomnosti nebezpečného žiarenia. Ich rast, pigmentácia či správanie by mohli pomôcť detegovať zmeny v rádioaktívnom pozadí v reálnom čase.
Vzhľadom na schopnosť húb fungovať v extrémnych podmienkach sa tiež objavujú myšlienky na ich možné využitie pri dlhodobých vesmírnych misiách, kde je kozmická radiácia významným rizikom.
To, čo vedci objavili v útrobách černobyľského reaktora, nie je len zaujímavosť pre odborníkov. Ide o jasný dôkaz, že život si dokáže nájsť cestu aj v tých najextrémnejších podmienkach. Černobyľ tak nie je len symbolom tragédie, ale aj miestom, ktoré prispelo k prehlbovaniu nášho poznania o odolnosti života a možnostiach jeho využitia v službách vedy.
