Len máloktoré zviera má tak fascinujúci a zároveň tragický životný cyklus ako úhor riečny (Anguilla anguilla). Táto nenápadná ryba, ktorá kedysi bežne žila aj v našich riekach, dokáže počas života absolvovať cestu dlhú tisíce kilometrov – z Európy až do Sargasového mora v Atlantiku – aby tam splnila svoj jediný cieľ: rozmnožiť sa. A potom zomrieť.
Zázrak, ktorý začína v srdci oceánu
Život úhora sa začína vo vodách Sargasového mora, hlboko v Atlantiku, neďaleko Bahám. Tu sa vyliahnu drobné priehľadné larvy nazývané leptocefaly. Tieto miniatúrne tvory sa nechávajú unášať Golfským prúdom smerom k Európe. Cesta cez oceán trvá približne tri roky, počas ktorých larvy postupne dorastajú a menia sa na tzv. sklenené úhory – priehľadné mladé ryby veľké len niekoľko centimetrov.
Po príchode k európskym brehom sa menia na tmavších žltých úhorov, ktorí sa rozptýlia do riek, jazier a pobrežných oblastí. Niektoré jedince doplávajú aj do vnútrozemia – napríklad do Česka či Slovenska. Tam žijú pokojne mnoho rokov, schovávajú sa v bahne, živia sa drobnými rybkami a bezstavovcami a rastú.
Zmena, ktorá znamená koniec
Keď úhor dosiahne pohlavnú dospelosť – zvyčajne po 10 až 20 rokoch – začne sa s ním diať niečo zvláštne. Jeho telo sa dramaticky mení: koža stmavne, boky získajú kovovo strieborný odtieň, oči sa zväčšia a prispôsobia tmavým hĺbkam oceánu. Zároveň sa mu prestane vyvíjať tráviaci trakt – v podstate prestane jesť.
Tento proces označujú vedci ako premena na „strieborného úhora“ (silver eel). Ryba sa pripravuje na svoju poslednú cestu – dlhú púť naprieč Atlantikom späť do Sargasového mora, kde kedysi začal jej život. Odhaduje sa, že ide o trasu dlhú 5 000 až 7 000 kilometrov, ktorú úhor absolvuje bez potravy, len vďaka tukovým zásobám, ktoré si nahromadil počas rokov v riekach.
Tajomstvo rozmnožovania, ktoré veda ešte celkom nerozlúštila
Vedci dodnes nikdy priamo nepozorovali úhora riečneho pri trení. Napriek desaťročiam výskumu v oceáne sa podarilo zachytiť len larvy rôzneho vývojového štádia, ktoré dokazujú, že miestom rozmnožovania je skutočne Sargasové more.
Predpokladá sa, že samice tam nakladú státisíce až milióny jatiek, ktoré po oplodnení samcami voľne plávajú v mori. Dospelé úhory po rozmnožení pravdepodobne hynú, pretože sa už nikdy nevracajú späť. Tento typ rozmnožovania – raz za život – sa nazýva semelparita.
Neuveriteľné prispôsobenie a rozdelenie pohlaví
Úhory sú výnimočné aj v tom, že mladé jedince sú spočiatku bezpohlavné. Ich pohlavie sa určuje až neskôr – podľa prostredia, v ktorom žijú. Úhory, ktoré zostávajú v slanších ústiach riek, sa väčšinou stávajú samcami, zatiaľ čo tie, ktoré sa dostanú hlboko do vnútrozemia, bývajú častejšie samice. Preto v riekach ďaleko od mora, ako sú tie slovenské, nájdeme takmer výlučne samice.
Človek ako hlavný nepriateľ
Úhor riečny je dnes kriticky ohrozený druh podľa červeného zoznamu IUCN. Odhaduje sa, že jeho početnosť klesla o viac než 95 % oproti stavu spred sto rokov.
Príčiny sú viaceré:
- Priehrady a hrádze bránia mladým úhorom dostať sa do vnútrozemia a dospelým vrátiť sa k moru.
- Turbíny vodných elektrární mnohé dospelé jedince zabíjajú pri migrácii.
- Znečistenie riek, strata prirodzených biotopov, nadmerný rybolov a aj nelegálny obchod s úhormi situáciu ešte zhoršujú.
- Navyše sa objavujú parazity, ktoré úhorov oslabujú a znižujú ich šance na prežitie.
Úhor a jeho zaujímavosti
- Úhory dokážu prežiť krátky čas aj na súši, ak majú vlhkú pokožku. Takto sa môžu presúvať medzi vodnými nádržami.
- Ich životný cyklus je jedinečný v celej Európe – nepoznáme iné ryby, ktoré by sa rozmnožovali v oceáne a vyrastali v sladkej vode tak ďaleko vo vnútrozemí.
- Úhorie mäso je vysoko cenené v gastronómii, najmä údené, hoci vzhľadom na pokles populácie sa jeho lov a predaj výrazne obmedzili.
- Hoci sa v starších zdrojoch uvádzalo, že úhoria krv obsahuje toxické látky, ide o bielkoviny, ktoré sú nebezpečné len vo väčších množstvách a v surovom stave. Tepelná úprava ich úplne zneškodní.
Evolúcia plná krásy aj krutosti
Príbeh úhora riečneho je ukážkou toho, aké neuveriteľné stratégie dokáže príroda vymyslieť, aby zabezpečila prežitie druhu. Zároveň však ukazuje, aké ľahko môže človek túto rovnováhu narušiť.
Úhor, ktorý celý život trávi v našich riekach, jedného dňa zmizne – bez rozlúčky, bez návratu – a vydá sa naprieč oceánom. Ak má šťastie, dorazí tam, kde sa pred miliónmi rokov začal príbeh jeho predkov. Tam, v tichých hlbinách Sargasového mora, splní svoj jediný cieľ. A jeho potomkovia o tri roky neskôr priplávajú späť – možno opäť do našich riek.
Úhor riečny je jedným z posledných skutočných tajomstiev európskej prírody. Aj po stáročiach výskumu zostáva množstvo otázok nezodpovedaných. No jedno je isté – ak chceme, aby tento zázrak evolúcie prežil aj pre ďalšie generácie, musíme mu nechať šancu dokončiť svoju púť domov.
