Niektoré psy sú od prírody tichší spoločníci, iné reagujú na dianie okolo seba hlasnejšie. Hlučnosť psov nie je náhoda – väčšinou súvisí s tým, na aký účel boli pôvodne šľachtené. Existuje niekoľko plemien, pri ktorých odborné zdroje a skúsenosti chovateľov dlhodobo potvrdzujú vyššiu mieru vokalizácie. Medzi najčastejšie spomínané patria bígel, jazvečík a čivava.
1. Bígel – lovecký pes, ktorý má prirodzenú potrebu ozývať sa
Bígel patrí medzi plemená s výraznou hlasovou aktivitou. Je to fakt doložený jeho pôvodom – bígle boli vyšľachtené ako naháňacie psy, ktoré mali sledovať stopu a zároveň hlasno upozorňovať lovcov na smer pohybu zveri. Tieto vlastnosti sa u nich zachovali dodnes.
Prečo býva hlučný:
- má silný lovecký inštinkt
- rýchlo reaguje na pohyb a pach
- štekot či vytie je preň prirodzený spôsob komunikácie.
To, čo si dnes majitelia môžu vysvetľovať ako „komentovanie diania“, je v skutočnosti jeho prirodzené správanie, ktoré vyplýva z genetickej výbavy.
2. Jazvečík – pes vyšľachtený na prácu v norách
Jazvečík je ďalším plemenom, pri ktorom je vyšší sklon k štekaniu dobre zdokumentovaný. V minulosti bol využívaný pri love jazvecov, líšok a ďalšej zveri v norách. Musel byť schopný hlasným prejavom signalizovať svojmu majiteľovi, kde sa nachádza a čo sa v nore deje.
Prečo šteká viac:
- ako pracovné plemeno je veľmi ostražitý
- rýchlo reaguje na zvuky aj pohyb
- má silnú teritoriálnu povahu a rád upozorňuje na akékoľvek podnety
Jeho hlasitosť preto nie je prejav tvrdohlavosti či zlého správania, ale súčasť jeho pôvodnej funkcie.
3. Čivava – malé plemeno s prirodzene vysokou ostražitosťou
Čivava je síce najmenším plemenom psa, ale patrí medzi relatívne hlasné plemená. Tento fakt uvádzajú viaceré kynologické príručky aj hodnotenia správania psov. Čivavy majú veľmi vyvinutý strážny inštinkt – práve ostražitosť bola jedným z dôvodov ich rozšírenia v minulosti.
Prečo je čivava často „ukecaná“:
- je veľmi pozorná a citlivo reaguje na zvuky
- rýchlo upozorňuje na podnety
- často sa silne naviaže na svojho majiteľa a reaguje na všetko, čo ohrozuje jej pocit bezpečia
Jej vokalizácia teda nie je rozmar, ale prirodzená odpoveď na vonkajšie impulzy.
Čo hovorí veda: rozdiely medzi plemenami sú reálne a merateľné
Správanie psov sa skúma aj prostredníctvom nástrojov, ako je napríklad C-BARQ (Canine Behavioral Assessment and Research Questionnaire). Tento vedecky používaný dotazník dlhodobo ukazuje, že medzi plemenami existujú stabilné rozdiely v rôznych prejavoch správania – vrátane náchylnosti na štekot či ostražitosť.
To znamená, že vyššia hlasitosť týchto plemien nie je mýtus, ale pozorovateľná a popísaná vlastnosť.
Hlučný pes nie je zlý pes – dá sa s tým pracovať
Hoci majú bígel, jazvečík a čivava väčšie sklony k vokalizácii, neznamená to, že sú „problémové“.
Hlučnosť sa dá znížiť:
- dostatočným pohybom
- mentálnou stimuláciou
- konzistentným výcvikom
- eliminovaním dlhodobej nudy alebo stresu
Unavený, psychicky vyťažený a spokojný pes má spravidla výrazne menšiu potrebu štekotu.
Prečo sú tieto plemená stále medzi najobľúbenejšími?
Napriek tomu, že sú hlasnejšie, patria k najobľúbenejším psom na svete. Každé z nich má svoje silné stránky:
- Bígel je spoločenský, hravý a výborný rodinný pes.
- Jazvečík je verný, inteligentný a má výraznú osobnosť.
- Čivava je lojálna, odvážna a veľmi naviazaná na svojho človeka.
Hoci ich prejavy môžu byť niekedy rušivé, práve ich povaha a oddanosť sú dôvodom, prečo si ich majitelia vážia.
Bígel, jazvečík a čivava patria medzi plemená s prirodzene vyššou hlasovou aktivitou – a existujú jasné dôvody, prečo je to tak.
Ich hlučnosť je výsledkom šľachtenia, ostražitosti a pracovnej minulosti. Napriek tomu ide o skvelých domácich spoločníkov, ktorí si získavajú ľudí svojou povahou, nie hlasitosťou.
