Hoci si väčšina ľudí predstavuje pavúky ako tvory žijúce v domoch, záhradách či lesoch, niektoré druhy dokážu prežiť aj v prostrediach, ktoré by boli pre človeka úplne neobývateľné. Jedným z takých miest sú jaskyne so zvýšeným obsahom sirovodíka – plynu s výrazným zápachom, ktorý môže byť vo vysokých koncentráciách toxický.
Takéto jaskyne sa nachádzajú na viacerých miestach Európy a hoci nejde o turistické lokality, pre biológov sú nesmierne zaujímavé. V tme, vysokej vlhkosti a chemicky náročných podmienkach vznikajú špecifické mikrobiálne ekosystémy, ktoré dokážu živiť aj malé živočíchy vrátane niektorých pavúkov.
Video zo sírnej jaskyne: pavúčie mesto na vlastné oči
Ak si chcete urobiť predstavu, ako takéto pavúčie „megamesto“ vyzerá v skutočnosti, existuje aj televízna reportáž, ktorá ho zachytáva. Ide o video od Inside Edition Digital na YouTube, ktoré ukazuje zábery zo Sulfur Cave a záznam tejto obrovskej siete pavučín:
Ako vyzerá život v sirovodíkovej jaskyni?
V týchto jaskyniach neexistuje prirodzený zdroj svetla a vzduch často zapácha sírou. Na stenách sa vytvárajú povlaky baktérií, ktoré dokážu využívať energiu z chemických reakcií so sírou či inými minerálmi. Práve tieto mikroorganizmy sú základom potravných reťazcov v hlbokom podzemí.
Vedecké expedície opakovane potvrdili, že v takýchto jaskyniach sa vyskytuje drobný hmyz, predovšetkým pakomáre, ktorých larvy sa živia mikrobiálnymi nánosmi na stenách. A práve tento hmyz priťahuje aj niektoré druhy pavúkov.
Tieto pavúky nevytvárajú gigantické kolónie ani rozsiahle pavučinové komplexy. Žijú však v podmienkach, ktoré sú pre väčšinu členov ich čeľade úplne netypické.
Pavúky v jaskyniach: malé populácie, veľká odolnosť
Najčastejšie ide o drobné druhy z čeľade Linyphiidae (tzv. plachetnatky), prípadne o populácie príbuzné bežným domácim pokutníkom. Zatiaľ čo na povrchu žijú prevažne samotársky, v jaskyniach sa môže stať, že viaceré jedince žijú relatívne blízko seba, pretože potravné zdroje sú koncentrované v obmedzenom priestore.
Dôležité je, že:
- tieto pavúky nevytvárajú spoločné „superpavučiny“
- populácie v jaskyniach sú skôr malé
- ich ekológia sa líši od populácií na povrchu, čo môže viesť k postupnej adaptácii
Takéto adaptácie majú podobu jemných zmien v správaní, mikrobiome, prípadne vo fyziológii, no stále ide o rovnaké druhy.
Čo presne ich v jaskyniach živí?
Hlavným zdrojom potravy sú drobné mušky, ktoré vznikajú vďaka mikroorganizmom žijúcim na stenách jaskyne. Larvy a dospelé jedince pakomárov sem nalietavajú alebo sa vyvíjajú priamo v prostredí jaskyne a stávajú sa korisťou pavúkov.
Ide o jednoduchý, ale stabilný potravný reťazec:
- baktérie a biofilmy
- larvy hmyzu
- pavúky
Vďaka nemu dokážu malé populácie pavúkov dlhodobo prežívať aj tam, kde nie je svetlo ani rastliny.
Prebieha evolúcia v priamom prenose?
Aj keď pavúky žijúce v takýchto extrémnych podmienkach ešte nemožno považovať za nové druhy, výskumníci pozorujú odlišnosti v ich populáciách. Dlhodobé štúdium môže ukázať, či ide o začiatok adaptácie podobnej tým, ktoré sa vyskytujú u typických jaskynných živočíchov – napríklad redukcia pigmentu alebo zmena správania.
Vedci sa preto snažia pochopiť:
- ako dlho sú populácie izolované
- či sa ich genetika mení
- a ako sa vyrovnávajú s toxickým prostredím
Extrémne jaskyne pripomínajú, aký pružný dokáže byť život
Namiesto rekordov či senzačných tvrdení nám reálny výskum ukazuje niečo možno menej dramatické, ale o to fascinujúcejšie. Aj v miestach, ktoré človek vníma ako úplne neobyvateľné, si príroda dokáže vytvoriť stabilné ekosystémy. Pavúky, baktérie, mikroorganizmy a drobný hmyz tu spolu fungujú v rovnováhe, ktorá pretrváva celé roky alebo dokonca tisícročia.
Extrémne jaskyne tak pripomínajú, že objavovanie Zeme zďaleka neskončilo. Aj v dobe satelitov a moderných technológií dokáže podzemie ukrývať svety, ktoré väčšina ľudí nikdy neuvidí — a ktoré predsa existujú práve vďaka neobyčajnej schopnosti života prispôsobiť sa takmer čomukoľvek.
