Rok 1989 bol v Československu zlomovým. Komunistické krajiny si začali uvedomovať svoje ekonomické zaostávanie a prejavy týkajúce sa slobody a nespokojnosti s režimom neustále rástli. Československo bolo jednou z posledných krajín, ktoré ešte stále udržiavali socialistický režim, zatiaľ čo naši susedia už postupovali k demokracii.
V Poľsku, ktoré sa nikdy nezmierilo s režimom a môžeme ho nazývať najrevolučnejším národom strednej Európy, protesty začali už v roku 1980 a to práve pomocou Nezávislého zväzu odborov Solidárnosť. Tie vyvrcholili v roku 1988 a viedli k diskusii tzv. Okrúhleho stola, ktorá od 6. februára 1989 až do 5. apríla 1989 pripravovala prechod krajiny k demokracii.
Prvé demokratické voľby v Strednej Európe prebehli v Maďarsku
V Maďarsku sa opozícia začala formovať po roku 1987, povzbudená politikou Gorbačovej Perestrojky i glasnosti. Prvé masové demonštrácie proti režimu a za zlepšenie ekonomickej situácie začali v Budapešti 15. marca roku 1988. Vláda, v ktorej sa už ozývali opozičné hlasy, sa k štrajkom stavala nejednoznačne – raz boli protesty surovo potlačované, inokedy ticho tolerované. Situácia viedla k vytvoreniu tzv. Opozičného okrúhleho stola, ktorého cieľom bolo vypracovanie spoločného stanoviska k najvážnejším otázkam a zjednoteniu názorov.
Vyjednávania viedli k pomalej demokratizácií, ktorá sa prejavila likvidáciou ostnatého drôtu na hraniciach s Rakúskom či k povoleniu slávnostného pohrebu Imra Nagya. Tento veliteľ revolúcie z roku 1956, ktorého pokus o prevrat bol rýchlo potlačený vojskami Varšavskej zmluvy, bol zároveň 6. júla rehabilitovaný – teda mu bola navrátená česť. Vyjednávania viedli k vytvorenie Maďarskej republiky dňa 23. októbra 1989. Neskoršie voľby 25. mája 1990 boli prvými úplne demokratickými voľbami v strednej Európe.
Za zničením Berlínskeho múra stála nepresná informácia
V Nemeckej demokratickej republike bola situácia stabilná práve vďaka silnej politickej polícii Ministerium für Staatssicherheit, ktorá mala zo všetkých komunistických štátov najviac tajných spolupracovníkov. Aj napriek tomu 80. roky viedli k formovaniu hnutia za slobodu a ekológiu. K prvej väčšej manifestácii došlo práve v Berlíne 17. januára 1988, ktorá však bola rýchlo potlačená. Protesty napriek tomu pokračovali a viedli k vzniku Nového Fóra, novej politickej platformy. Tá vydala deklaráciu “Prelom ’89”, ktorú v krátkosti na to podpísali tisícky ľudí. Evanjelická cirkev protesty, ktorých počet sa zvyšoval každý deň, podporovala tiež.
Manifestácie viedli k pádu vlády a legalizácii Nového Fóra 8. novembra 1989. Deň potom bolo prijaté vyhlásenie o slobodnej emigrácii do Západného Nemecka. Na otázku novinárov, kedy toto vyhlásenie naberá účinnosť, novozvolený hovorca komunistickej strany Günter Schabowski odvetil: „Podľa môjho názoru ihneď.“ Táto nepresná informácia sa rozšírila televíziou Nemeckej spolkovej republiky a zapríčinila okamžité búranie nenávideného Berlínskeho múru, symbolu socializmu a rozdelenia Európy na východnú a západnú davom nadšených obyvateľov. Neskôr vo svojom živote Schabowski priznal, že odpoveď nevedel a že išlo vlastne o chybu.
Nežná revolúcia bola vyvrcholením rôznych udalostí
17. november, v Deň boja za slobodu a demokraciu, si pripomíname nielen manifestáciu v Prahe, kedy sa začala Nežná revolúcia, ale aj všetky snahy o zmenu režimu. Bol to práve súbor všetkých udalostí, ako napríklad vytvorenie Charty 77 alebo pochod v Prahe na 20. výročie vstúpenia vojsk Varšavskej zmluvy, ktoré viedli ku koncu režimu. Bratislava však nezaostávala. Už 25. marca roku 1988 sa na námestiach Bratislavy konala tzv. Sviečková manifestácia a 16. novembra niekoľko študentov vyjadrilo svoj názor nielen na nový plán o zriadení školského reaktora v Mlynoch, ale aj na nedostatok slobody. 17. november bol akousi ďalšou zápalkou pridanou do ohňa. Vystúpenie niekoľko desiatok tisíc ľudí a najmä študentov v Prahe, aby si uctili spomienku na protest študentov proti nemeckej okupácii v roku 1939, bolo brutálne potlačené. A to už viedlo k vzbure a manifestácii celého Československa.
Viac informácii môžete nájsť na stránke Ústavu pamäti národa.
