Sviatok všetkých svätých – deň pracovného pokoja, 1. november. Toľko štátny kalendár. Na tento kresťanský sviatok nadväzuje „deň Spomienky na všetkých verných zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. Veriaci si počas omší pripomínajú svätých, ktorí viedli pravý kresťanský život, spomínajú a modlia sa aj za tých, ktorí nemajú miesto v kalendári, neboli vyhlásení za svätých, ale žili čestným životom, konali dobro a vedeli sa obetovať pre iných.“ Toľko kalendár na Azete.
Dušičkové sviatky sú aj napriek tomu, že sa spájajú so smrťou a smútkom, pokojnými a pozitívnymi dňami, kedy spomínanie nie je iba bolestné, ale môžeme do spomienok vnášať aj iný rozmer. Jedným z nich je aj iniciatíva občianskeho združenia Bratislava fotogenická, ktorá vsadila na spomienkový rozmer sviatkov a vytvorila ďalšiu, zatiaľ viac osobnú a individuálnu ako masovú, ale predsa len tradíciu.
V roku 2014 po prvý raz pozvala spolu s iniciatívou Bratislava otvorene ľudí na Ondrejský cintorín, na miesto odpočinku mnohých významných či zaujímavých obyvateľov a obyvateliek mesta, s jediným posolstvom: zapáľme sviečku svojmu obľúbenému Bratislavčanovi/Bratislavčanke; nezabudnite na nich.
Toto tiché pietne podujatie poskytlo už po tri roky príležitosť uvedomiť si nielen vlastnú pominuteľnosť, ale aj to, že mesto necháva svojich význačných rodákov neprávom upadať do zabudnutia. Pretože hoci cintorín patrí pod správu hlavného mesta, svetlo spomienky na hroboch tých, ktorí svojho času niečo pre mesto znamenali a zapísali sa do jeho histórie – často zlatými písmenami, nenájdete ani na Dušičky.
Je smutné, a pre mesto žiaľ aj príznačné, že väčšina z nás ani netuší, kto boli ľudia ako Alojz Rigele, Tivadar Ortvay, Eduard Kozics, Henrich Justi, Jan Nepomuk Batka či rodiny Feiglerovcov, Palugyayovcov, Albrechtovcov. A mnoho mnoho ďalších. Pritom by si viacerí významní obyvatelia a obyvateľky miest či obcí zaslúžili, aby sa na nich pamätalo v rozpočtoch aspoň drobnou čiastkou na sviečky a trochou času na ich zapálenie.
Ale: chceme si vôbec pamätať? Chceme naozaj pochopiť minulosť a lepšie tak vidieť do budúcnosti? A ako byť hrdí na mesto či krajinu, o ktorej toho vlastne veľa nevieme a mená jej osobností nám nič nehovoria?
Všetky tieto otázky zaliezajú ľuďom na Slovensku pod kožu menej, ako by potrebovalo. Bez poznania minulosti nám hrozí jej opakovanie v budúcnosti, to je známa téza. Objaviť vo svojom okolí svojho rodáka či rodáčku, hovoriť o ňom i o nej, napísať na sociálnej sieti, zavesiť ich fotku, zapáliť im na Dušičky sviečku… niekde treba začať.
