Bolo to presne na Medzinárodný deň boja proti chudobe. Od 17. októbra 1992 si svet vďaka OSN pripomína, že na svete nie je len dobre. Že treba vidieť nielen očami, ale najmä srdcom. Že mnohé problémy majú svoje korene v chudobe, hlade a negramotnosti. Nie v etnicite, nie v lenivosti, nie v nezáujme.
Na malom betónovom námestíčku v centre Bratislavy som bola svedkyňou „drobnej“ udalosti, ktorú nikto nezavnímal ani na pol oka. Koho by už zaujímalo, že po chodníku, v úctivej vzdialenosti od vchodu do jednej z budov štátnej inštitúcie, kráčal starší muž, držiac v rukách pouličný časopis Nota Bene. K nemu sa rýchlym krokom približoval od vchodu onej inštitúcie ďalší starší muž. Informátor, vrátnik a „esbeeskár“ v jednej osobe.
Predajca Nota Bene, ak by mohol, ukryl by sa do prasklín na chodníku. Vedel, čo ho čaká. Zjavne s tým mal skúsenosť. Mal sa odtiaľ okamžite (od)pratať. Ako smetie. Stáli sme pred budovami Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Na Medzinárodný deň boja proti chudobe. (Pán vrátnik asi berie boj doslova. A sotva si ho vymyslel sám.)
Stalo sa jedného leta. Na ďalšom bratislavsky modernom (betónovom) námestí stálo zastrešené pódium, chystala sa funky kapela, schádzali sa ľudia. Prví dvaja, muž a žena v strednom veku, možno kúsok mladší, vzhľadom zjavne „loukostoví“ turisti, možno skvoteri, malinko „pod parou“, ale takým tým túlivým spôsobom, sedeli opodiaľ, občas si chlipli z plastovej fľaše, nikoho nerušili, čakali na koncert. A „mluvili“ po česky. Regulárna SBS nelenila. Ale nevyhrala. Česi sa nedali vyhodiť. Nič zlé nerobili, políciu na nich preto nebol dôvod zavolať – takže si koncert pred Euroveou vychutnali. Aj keď miestnej kravatkovej smotánke nevoňali…
Pred pár dňami som tu popísala svoj ďalší zážitok. O vodičke električky, ktorá sa k starším, zjavne ťažko sa pohybujúcim cestujúcim chovala tak, ako si predstavujem chovanie esesákov v koncentrákoch. Slovne, aj jazdou.
Idete nakupovať alebo sa niekam najesť hneď potom, čo absolvujete niektorý z vyššie zmienených zážitkov a ich obmien? Míňate cestou lavičky, ktoré sú predelené na dve-tri samostatné sedadlá, len aby na nich nespali ľudia bez domova? Prechádzate okolo, popod a popri hromade nudných otrepaných bilbordov, ktoré nikoho nezaujímajú, iba všetko špatia? Vstúpite do obchodov či reštaurácií a „šopingujete“ či jete vo zvukovom smogu, zvanom hlasná hudba, keď ani v reštaurácii (v miestach, kde kedysi striehol sošný paparaci), ktorá sa tvári, že je voči svojim zákazníkom naozaj ústretová a príjemná, „nemôže“ personál ani len stíšiť hlučné tuc-tuc?
A potom sa čudujeme, že sa o Bratislave nenakrúcajú bedekre pre televízne stanice zvučných mien. A hoci počet turistov v Bratislave údajne stúpol, otázka je, či sa k nám aj vrátia. A či nás samých teší život v takomto meste…
Nie, toto nie sú stromy, ktoré odsúdili na vyťatie niektorí naši dobrácki zastupitelia, ani zbúrané pamiatky, ani schválenené developerské nezmysly. Je to naše správanie. Nič viac. Môžeme ho ovplyvniť. Stačí chcieť. A pochopiť, že keď nasrdíme druhých, srdíme aj seba. A škodíme si navzájom. Dá sa toho zbaviť. Trochu dobrej vôle… a je to 🙂 Dovidenia v lepšom meste, priatelia.
