Dnes si pripomenieme kapelu, ktorá je najväčším hudobným exportom Nórska v histórii krajiny. Severské trio A-ha patrí medzi najpriekopníckejšie zoskupenia v histórii hudby.
Vďaka svojmu imidžu mala trojica vždy problém zo zaradením, hádam najvýstižnejšie to pomenoval Adam Clayton z U2: „A-ha vždy vyzerali ako produkt pre tinedžerky, ale v skutočnosti to bola veľmi dobrá a remeselne zručná kapela.“
Iste, imidž je asi to prvé, čo si pri A-ha všimnete. Oni totiž oklamali čas a akoby vôbec nestarli. Na rozlúčkovom turné pred dvoma rokmi najprv divákom po príchode na pódium vyrazili dych svojim mladíckym zjavom a potom výberom najväčších hitov, ktorých sa za tridsať rokov kariéry urodilo neúrekom. Začiatky však boli ťažké-preťažké.
A-ha sú aj jednou z najvytrvalejších kapiel. Preklenuli ťažký štart kariéry, kde by to možno iní zabalili. Poďme postupne: v osemdesiatom prvom stretli Pal Waaktaar a Magne Furuholmen, hudobníci, ktorí na rôznych zábavách hrali najmä pesničky od The Doors a Jimmyho Hendrixa, soulového speváka Mortena Harketa. Chvíľku ešte spolu hrávali coververzie a potom sa rozhodli, že by sa mohli vydať na modernú a komerčnejšiu cestu, zároveň však vedeli, že Nórsko asi nie je najlepším odrazovým mostíkom a presťahovali sa do Veľkej Británie.
V Londýne nahrávali, zháňali producenta a snažili sa presvedčiť viaceré vydavateľstvá, že ich singel Juicy Fruit Song je tým správnym hitom. Nepochodili. Tak pesničku trochu pozmenili a premenovali na Lesson One. Opäť žiadny úspech, napriek tomu, že skladbu opäť prearanžovali a snažili sa jej dať moderný syntetyzátorový zvuk. Znechutení a sklamaní členovia kapely, ktorej vymyslel názov klávesák Mags podľa nápisu v Paalovom poznámkovom zošite, sa opäť vrátili do Nórska a snažili sa zabudnúť na britský neúspech. Napokon sa rozhodli, že spravia ešte jeden pokus, pesničku opäť pretextovali, nazvali ju Take On Me a novú verziu opäť ponúkli londýnskemu vydavateľovi. Ten sa chcel poradiť s americkou pobočkou, kde skladba zaujala a Američania dokonca našli sto tisíc dolárov na výrobu novátorského animovaného videoklipu. V Amerike sa A-ha dostali debutom na čelo rebríčka, mimochodom, ako prvá nórska kapela v histórii. A po úspechu za morom ich napokon zobrala na milosť aj Veľká Británia.
A tu dochádza k ďalšiemu paradoxu v histórii sympatického tria. V prvých mesiacoch kariéry totiž vystupovali a promovali svoju tvorbu najmä v Spojených štátoch. Boli zázrakom z Európy, ktorý vniesol do amerických hitparád svieži severský vietor. Skončilo sa to však rovnako rýchlo ako začalo a štafetu asi po pol roku opäť prebrala Európa. Tá už A-ha prijala na milosť a Nóri sa stali na mnoho rokov súčasťou šoubiznisu na starom kontinente . V Amerike sa im však úspech debutu nikdy nepodarilo potvrdiť, tam ich dokonca dodnes berú ako „One Wonder Hit“ kapelu, čo pri pohľade na zbierku úspešných singlov vyznieva veľmi paradoxne.
Morten, Pal a Mags však cielene tvorili ďalej a snažili sa zúročiť ponúknutú šancu. Aj ďalšie videoklipy kapely využívali moderné technológie a v čase silnej televíznej podpory sa stali miláčikmi miliónov divákov. Dostali ponuku urobiť titulnú pieseň k filmu o Jamesovi Bondovi ( dej The Living Daylights sa odohrával v Bratislave, čo bolo pre našinca, ktorý v osemdesiatych rokoch „uznával“ A-ha viac než pikantné… ), získali viacero cien Grammy a stanica MTV zaradila klip Take On Me k najúspešnejším vo svojej histórii, spolu s Jacksonovým Thrillerom a kultovým videoklipom Sledgehammer od Petra Gabriela.
A-ha vydávali nové albumy s miliónovou predajnosťou a neškandalóznym spôsobom sa stali stabilnou súčasťou európskej hudobnej scény. Stále však doplácali na svoj imidž, hudobným kritikom sa totiž zdali až príliš pekní. Je to veľký paradox, pretože A-ha na svojom fešáckom imidži nikdy nejako výrazne nepracovali, severský vzduch však zjavne robil svoje a tak kým ostatní starli, A-ha boli ako z obrazu Doriana Graya, bez nánosov času… A vždy sa snažili prezentovať najmä ako poctiví hudobníci. Trápnosť z tejto dilemy vyvrcholila na veľkom koncerte v brazílskom Rio de Janeiro, kam prišlo na A-ha 198-tisíc divákov a bol z toho zápis do Guinessovej knihy rekordov. S kapelou však urobila rozhovor len MTV, o rekorde a úspechu sa neobjavila zmienka prakticky nikde inde. Frustrovaná kapela sa rozhodla dokončiť práce na pripravovanom albume a potom sa uložila na zimný spánok. Na pár rokov.
Koncom 90.rokov organizátori Nobelovej ceny poprosili kapelu, aby vystúpila v programe, ktorý sa mal prenášať do celého sveta. Morten Harket chvíľu otáľal, mal totiž za sebou negatívne kritiky za moderátorský výkon na Veľkej cene Eurovízie, ktorú hostilo Oslo v roku 1996. Napokon súhlasil s podmienkou, že zaspievajú novú pesničku. Pal Waaktaar mal napísanú Summer Moved On a jej verejná prezentácia sa stala pokusom o reinkarnáciu kapely, ku ktorej napokon naozaj prišlo, pretože po úspechu na Nobelovke sa začala partia opäť stretávať v štúdiu a v novom miléniu sa napokon opäť vrátili do hitparád, aj s komerčným úspechom.
A-ha prestalo byť jednogeneračným zoskupením, ich fanúšikovia zostarli, objavili sa však aj noví. Kapely Coldplay a Keane v rozhovoroch unisono tvrdili, že práve A-ha boli vždy ich veľkou inšpiráciou. Členovia A-ha sa venovali aj svojim sólovým projektom, pozoruhodné bolo napríklad hlasové školenie Mortena Harketa, ktorý pripravoval ako pedagóg Alexandra Rybaka na Veľkú cenu Eurovízie, ktorú napokon tento Nór bieloruského pôvodu aj vyhral.
V roku 2010 sa napokon A-ha rozhodli urobiť výber najväčších hitov a veľkým svetovým turné zavŕšiť svoju dlhú a úspešnú kariéru. Na koncertoch to urobili veľmi symbolicky, začínali posledným singlom Butterfly Butterfly a postupne sa po časovej osi vracali naspäť až k Take On Me, singlom, s ktorým v osemdesiatych rokoch začínali. Záverečné vystúpenie pred domácim publikom bolo dôstojnou bodkou za kariérou jednej z najúspešnejších kapiel posledných rokov. Iste, že fanúšikovia by chceli aj návrat do tretice. Kapela však tvrdí, že život A-ha je uzavretý a naplnený. Tak uvidíme.
