Vždy keď sa vrátim z Francúzska, vyzerám ako blázon. Zdravím totiž takmer každého. Trvá mi to asi dva týždne, kým sa z kultúrneho šoku spamätám. Opakuje sa to každý rok. Vždy na tej istej pumpe za hranicami zistím, že sme už doma.
Na pumpe, do ktorej, keď vkročím, pozdravím nahlas a jasne. Po hlasnom pozdrave príde ten pocit hanby. Nie ľudí, ktorí prekvapene na mňa pozerajú a neodzdravia, ale mňa. Mňa, ktorá pozdravila, lebo vstúpila. Alebo len tak v dome, kde bývam. Zdravím už dokonca aj deti, ktorých evidentne už rodičia nenaučia základnú slušnosť, že deti zdravia dospelých. Pamätám sa, ako ma rodičia „cepovali“ používať slovíčko bozkávam. Dnes nie je však raritou tento pozdrav, ale akýkoľvek. Vyrastá z nás národ, ktorý už snáď nepozná základné pravidlá slušnosti. Ani základné Dobrý deň! Taký malý národ hulvátov. Deti v mestskej hromadnej doprave už nepustia sadnúť si starších, v domoch nepozdravia ani suseda oproti z bytu a aj dvere ženám podržia muži už iba občas a skúste si spočítať, koľko ľudí si pred pitím v reštaurácii utrie ústa servítkou. Ale to som už asi naozaj náročná, aj keď teda naozaj nikdy nezabudnem na „dámu“ na plese, ktorá z toalety odišla bez toho, že by si umyla ruky. Ale šaty mala naozaj krásne!
Vo Francúzsku je to obrovská hanba, keď nepozdravíte okamžite po vstupe do predajne, kaviarne, lekárne, kdekoľvek. Bonjour tam počujete, odkedy otvoríte oči. Keď zaspávate, ešte dlho v ušiach počujete bonsoir. U nás si Dobrý deň, či Dobrý večer od detí v dome musíte vynútiť, ale aj tak vám nerozumejú, čo vlastne od nich chcete a pozerajú na vás ako teliatka na nové vráta. Často aj dospelí.
Vošla som do slovenskej predajne ešte jednou nohou vo Francúzsku. Pozdravila na celý obchod. Keď som si uvedomila tie zdesené tváre, ktoré na mňa pozerali, uvedomila som si, že sme už doma. Aj vám chýbajú tie kultivované záblesky dňa, keď slušnosť víťazí nad zhonom a povinnosťami a keď vám kultivovanosť okoloidúcich dobíja energiu? Mám dve kamarátky, Slovenky. Jedna žije dlhé roky v Kanade, druhá vo Francúzsku. Jedna mi napísala, aby sme prišli do Kanady, kde sa ospravedlní vždy najprv ten, ktorému VY stúpite na nohu! Druhá ostane vždy šokovaná, ako muži na Slovensku už nedávajú prednosť pri odchode z miestnosti, alebo výťahu ženám. Vo Francúzsku je to automatické, že muž nikdy pred ženou nevyjde von. Na Slovensku sa vám často stane, že ostanete zakliesnená medzi dverami s „gentlemanom“, ktorý vás išiel automaticky vo dverách prevalcovať.
Inak skúste niekedy v obchodnom centre vstúpiť do výťahu a nahlas pozdraviť. Pekne jasne a nahlas. Toľko zdesených tvári ste už dlho nevideli.
Milí spoluobčania. Nezdravíme, neumývame si ruky po toalete … , ale sme Európania! Ubezpečujem vás, že takýmto spôsobom ešte dlho druhej východnej kategórie.
Lucia Tomečková
