Na Hlavnej stanici v hlavnom meste vo štvrtok odhalili pamätnú tabuľu deportovaným židovským deťom.
„Pred 75 rokmi išli po týchto koľajniciach vlaky smrti, ktoré končili pri bráne Arbeit macht frei (nápis na bráne v koncentračnom tábore Osvienčim – pozn. redakcie). Za touto bránou už neboli ľudia, boli už len čísla. Tie čísla boli na to, aby boli navždy vymazané z ľudských pamätí,“ povedala pri pamätnej tabuli bývala predsedníčka Spoločnosti kresťanov a Židov na Slovensku Štefánia Sališová. „Deti tu dnes nie sú, nie sú tu ani ich deti ani deti ich detí. A tak takmer štyri generácie nie sú,“ dodala s tým, že táto tabuľa pripomína to, čo sa nikdy nemalo stať. Podľa Sališovej presný počet deportovaných detí nevedia.
„Čítala som veľa kníh o holokauste a rozprávala som sa aj s ľuďmi, ktorí holokaust prežili. To bol ten dôvod, prečo táto tabuľa vznikla. Rozhodla som sa pre ňu aj preto, že som čítala, že keď selektovali prichádzajúcich do Osvienčimu, tak oddeľovali mužov a ženy. A matkám, ktoré mali deti, ich brali, vyhadzovali ich a strieľali na ne ako na holuby. To bol ten moment, keď som si povedala, že pre deti treba urobiť tabuľu,“ poznamenala Sališová.
K pamätníku sa prišli pokloniť podpredseda parlamentu Béla Bugár, minister dopravy Árpád Érsek, ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, ochrankyňa práv Mária Patakyová i profesor Pavel Traubner, ktorý ako dieťa holokaust zažil.
„Po vojne som sa veľakrát budil na to, že som mal výčitky svedomia, že ja žijem a moji priatelia nie. Rok po vojne som sa bál rozprávať, iba som šepkal. Na druhej strane, keď sme sa vrátili z toho nepokoja, som bol rád, že žijem. V ďalšom živote som nepovažoval nič za veľkú prekážku. Som rád, že moje vnúčatá žijú a verím, že žiť budú aj napriek tomu, že v Európe i na Slovensku sa šíri nenávisť,“ poznamenal.
