Stalo sa na pošte. V ružinovskom Retre. V pondelok 13. novembra v čase obeda. Aby boli jasné súradnice jedného „drobného“ poníženia ženy mužom. Staršej ženy mladším mužom. Za nemého prihliadania miestneho osadenstva.
Rozhodla som sa pre čas obeda, aby som si z pošty vybrala zásielku. Nečakala som rad, ani to, čo nasledovalo. Ak by som chcela iba niečo poslať, v danej situácii, ktorá nastala, by som išla inam. Táto pošta ma ako zákazníčku však stratila, hoci je v celom „drobnom ponížení“ na prvý pohľad úplne nevinne.
Rad na pošte bol, napodiv, aj v tomto čase dosť dlhý. Vzadu na stoličkách sedeli ľudia, ale človek, keď sa postaví do radu, ich nezavníma. Čakajú. Všetci čakáme. Viacero mužov a žien v dôchodkovom veku stojí poslušne v rade. Podobne ako ja.
Konečne prichádza moja chvíľa. Pristúpim k okienku, v rukách pripravený „žltý“ lístoček a občiansky preukaz. Keď vtom sa k okienku ku mne postaví chalan. Okolo 20? A tým najarogantnejším a najodpornejším spôsobom, aký si viete predstaviť, mi oznámil, že na rade je on, pretože prišiel predo mnou a sedel vzadu na stoličke. Očakávala som, že pani za priehradkou ma jednoducho vybaví… Ale nie. Vyčkávala, čo bude ďalej.
Položila som mladíkovi (očividne zdravému, hoci chápem, že niektoré choroby, zvlášť choroby mozgu, nie sú na prvý pohľad vidieť) otázku, prečo sa mi neohlásil a nedohodol sa so mnou, že „stojí“ predo mnou. Že by sa teraz všetci mohli postaviť zo stoličiek a postaviť sa pred hocikoho. Situácia takto gradovala niekoľko minút. Zvýšeným hlasom som sa opýtala pani za okienkom, či je to takto v poriadku. Od inej pani z pošty som sa dozvedela, že nemám vyrušovať, že ony pracujú.
Takže som už kričala, použila som aj mierny, nie však osobný, vulgarizmus, za čo som si vyslúžila, samozrejme, ďalšie poučenie, že aha, kto sa to tu chová nevhodne. Vysvetliť, že tu predsa nejde o tie dve tri minútky môjho času, ale o princíp, a že by sa ma aspoň niekto mohol zastať, zvlášť zamestnankyne pošty, bolo úplne zbytočné. Všetci civeli ako mŕtve ryby. A ženy z pošty mi vysvetlili, že ich sa to netýka. Máme si to vybaviť medzi sebou. V podstate mi mohol aj jednu streliť. Všetci by to vzali. Na Slovensku muži predsa ženy bijú bežne, tak prečo nie aj na pošte.
Ďalší arogantný mačo v rade sa zasmial. Ďalej som mala potrebu neustúpiť a nedovoliť ďalšie ponižovanie. Spýtala som sa ho, či sa dobre baví a či sa aj on chce postaviť predo mňa. Čo som chcela, to som aj dostala. Nemám sto kíl, ramená a penis. Takže jasné, chcel sa postaviť predo mňa, jasné, že sa smeje, veď je to strašná sranda. A panie z pošty súhlasili s tým, že ja som tá, ktorá robí problémy. A mám už konečne prestať vyrušovať.
Takže áno. Chalan, ktorý medzitým naďalej arogantne obhajoval svoju mačovskú pravdu, bol, ako inak, vybavený predo mnou. Ak by som (pracovnú) zásielku z pošty nepotrebovala, ani by mi nenapadlo tam ostať a nechať sa ďalej ponižovať. A už mi nikdy ani nenapadne využiť služby tejto pošty.
Poznáte ten pocit, keď sa vám od hnevu a bezmocnosti až klepú kolená, trasie hlas aj ruky, hoci je to navonok drobnosť, ktorá sa vám práve deje. Keď viete, že máte pravdu, ale ste na ňu sama. A ešte z toho vy vyjdete ako „tá zlá“. Pritom ste si len vystáli svoj rad a odmietli sa podvoliť mužskej arogancii a pocitu samčej nadradenosti. (Klinček po hlavičke?)
Keď som z pošty odchádzala, teatrálne a veľmi nahlas som celému tomu nemému auditóriu zaželala príjemný deň. A v duchu som k želaniu pridala, aby títo páni a dámy stretávali vo svojich životoch takých ľudí, akí sú oni sami. A možno aj stretávajú – a preto sú takí. Nezávidím im.
