V roku 1960 došlo v severnom Grécku k objavu, ktorý zásadne ovplyvnil poznanie o vývoji človeka. V jaskyni Petralona, neďaleko Solúna, bola nájdená staroveká ľudská lebka pevne prirastená ku kamennej stene. Odvtedy sa vedci po celom svete snažili zistiť, komu patrila a aké je jej skutočné starnutie.
Po viac než šesťdesiatich rokoch sa vďaka moderným technológiám podarilo získať nové poznatky, ktoré konečne prinášajú presnejšie odpovede.
Objav, ktorý prekvapil svet
Keď sa prvýkrát podarilo lebku uvoľniť zo steny jaskyne, bolo zrejmé, že nejde o bežný nález. Fosília bola mimoriadne zachovaná a pokrytá vrstvou kalcitu, čo naznačovalo, že v jaskyni ležala veľmi dlhý čas. Prostredie v jaskyni vytvorilo ideálne podmienky na uchovanie kostí aj minerálnych usadenín, ktoré neskôr umožnili jej datovanie.
Už vtedy sa predpokladalo, že nález môže pochádzať z obdobia dávno pred príchodom moderného človeka do Európy. V priebehu desaťročí sa však názory na jej vek aj druh líšili.
Moderné datovanie prinieslo prelom
Až s príchodom presných vedeckých metód bolo možné určiť vek lebky s väčšou istotou. Vedci využili uránovo-tóriovú metódu, ktorá skúma pomer medzi uránom a tóriom v minerálnych vrstvách kalcitu. Tento pomer sa mení stabilnou rýchlosťou, a tak umožňuje určiť minimálny vek vrstiev, ktoré fosíliu pokrývajú.
Analýzy ukázali, že kalcit na lebke sa začal formovať pred najmenej 286-tisíc rokmi. To znamená, že samotná lebka je minimálne rovnako stará, pravdepodobne však ešte staršia.
Predchádzajúce odhady sa výrazne líšili – niektoré štúdie hovorili o 170-tisíc rokoch, iné o viac ako 600-tisíc. Nové merania tak priniesli oveľa spoľahlivejšie výsledky a potvrdili, že ide o jeden z najstarších ľudských pozostatkov, aké sa v Európe našli.
Komu mohla lebka patriť?
Otázka, akému druhu dávny človek z Petralony patril, bola predmetom dlhých vedeckých sporov. Lebka nesie znaky viacerých druhov – niektoré pripomínajú Homo erectus, iné sa podobajú na raných neandertálcov.
Na základe nových morfologických porovnaní ju dnes väčšina odborníkov zaraďuje k druhu Homo heidelbergensis, ktorý žil približne pred 300- až 600-tisíc rokmi a predstavuje prechodový článok medzi staršími druhmi človeka a neskoršími formami Homo sapiens.
Aj napriek tomuto zaradeniu vedci zdôrazňujú, že presná klasifikácia zostáva otvorená. Lebka z Petralony má totiž jedinečné črty, ktoré ju odlišujú od väčšiny známych fosílií z rovnakého obdobia.
Čo o náleze prezrádzajú detaily?
Samotná lebka je masívna, s hrubou čelovou kosťou a výraznou sánkou. Tieto znaky naznačujú, že išlo o dospelého muža. Zuby sú iba mierne opotrebované, čo svedčí o tom, že jedinec bol v mladšom dospelom veku – zrejme nie starší než tridsaťpäť rokov.
Celkový tvar lebky zároveň potvrdzuje, že dávni obyvatelia Európy boli už dobre prispôsobení svojmu prostrediu. Lovili, využívali oheň a pravdepodobne si vytvárali jednoduché spoločenské skupiny.
Význam pre poznanie evolúcie
Lebka z Petralony predstavuje kľúčový dôkaz o tom, že Európa bola osídlená človekom omnoho skôr, než sa pôvodne myslelo. Zároveň vypĺňa dôležitú medzeru medzi staršími druhmi človeka a neandertálcami.
Nový výskum, ktorý spojil odborníkov z viacerých krajín, potvrdzuje, že nález pochádza z obdobia stredného pleistocénu – teda z času, keď sa vyvíjali formy človeka veľmi blízke našim priamym predkom.
Hoci nie všetky otázky sú ešte zodpovedané, dnes už možno s istotou povedať, že lebka z Petralony patrí medzi najdôležitejšie európske fosílie svojho druhu. Jej skúmanie pomáha vedcom lepšie porozumieť tomu, ako sa naši predkovia prispôsobovali meniacim sa podmienkam a ako sa postupne vyvinul moderný človek.
Po viac než šiestich desaťročiach bádania sa podarilo priblížiť k pravde o jednom z najzaujímavejších archeologických nálezov Európy. Lebka z Petralony nám dnes neodhaľuje len vek dávneho človeka, ale aj dôležitý úsek v evolučnom príbehu ľudstva.
