Dlhé roky sa o ADHD hovorilo najmä v súvislosti s deťmi. Moderný výskum však jednoznačne ukazuje, že ide o neurovývinovú poruchu, ktorá vzniká v detstve, no u veľkej časti ľudí pretrváva aj v dospelosti. Mnoho mužov aj žien dostane presnú diagnózu až v dospelosti – niekedy po tridsiatke či štyridsiatke, keď sa nároky každodenného života stanú náročnejšími než kedykoľvek predtým.
Keď títo ľudia spätne hodnotia svoj život, zrazu vidia jasný vzorec: dlhodobé problémy so sústredením, ťažkosti s organizáciou, opakované zabúdanie, preťaženie, tendenciu robiť veci na poslednú chvíľu či pocit, že musia vynaložiť dvojnásobné úsilie na to, čo ostatným ide prirodzene.
ADHD sa v dospelosti nevytráca, len mení svoju podobu
Vedecké štúdie potvrdzujú, že väčšina detí s ADHD si príznaky nesie aj do dospelosti. Nevyzerajú však vždy rovnako ako v detstve:
Detstvo
- nepokoj, behanie, vyrušovanie
- problémy so sústredením na školské úlohy
- impulzívne reakcie
Dospelosť
- neustály „mentálny nepokoj“ aj v tichu
- slabšia organizácia, ťažkosti s plánovaním
- problémy s dodržiavaním termínov
- prerušovanie úloh, nedokončené projekty
- impulzívne rozhodnutia (napr. nákupy, pracovné zmeny)
- rýchle vyčerpanie a náchylnosť na preťaženie
Hyperaktivita sa často mení na vnútorné napätie, zatiaľ čo nepozornosť a zahltenie sa stávajú dominantnými problémami.
Prečo si generácie dnešných tridsiatnikov a štyridsiatnikov ADHD nevšimli skôr
Ľudia narodení v 70., 80. a 90. rokoch vyrastali v prostredí, kde sa o ADHD veľa nevedelo. Diagnostikovali sa najmä veľmi hlučné deti, prevažne chlapci. Dievčatá a tiché deti zostávali často nepovšimnuté – čo potvrdzujú aj epidemiologické dáta.
Ďalší dôvod, prečo sa diagnóza objavuje až v dospelosti, je jednoduchý:
v dospelosti zmizne externá štruktúra.
Žiadne zvonenie, učiteľ, rodič či presný denný harmonogram. Zrazu človek musí všetko riadiť sám – prácu, domácnosť, deti, financie, termíny.
U niektorých sa tým latentné ťažkosti prejavia naplno.
Prejavy ADHD u žien a u mužov sa môžu líšiť
Hoci základ je rovnaký (porucha pozornosti, impulzivita, hyperaktivita), klinická prax ukazuje určité rozdiely v tom, ako porucha vystupuje navonok:
U mužov sa častejšie objavuje:
- impulzívnosť
- tendencie riskovať
- konflikty v práci alebo vo vzťahoch
- viditeľná netrpezlivosť
U žien bývajú typickejšie:
- chronické zahltenie povinnosťami
- snaha kompenzovať problémy perfekcionizmom
- emocionálna vyčerpanosť
- silná vnútorná kritika
U žien navyše príznaky ovplyvňujú hormonálne zmeny – predmenštruačné obdobie, tehotenstvo či menopauza môžu intenzitu ťažkostí zvyšovať alebo meniť.
Čo spôsobuje ADHD?
Podľa súčasných vedeckých poznatkov vzniká ADHD najmä kombináciou:
1. Genetických faktorov
Dedičnosť je najvýznamnejšia – ak má ADHD jeden z rodičov, pravdepodobnosť výskytu u dieťaťa je vysoká.
2. Neurobiologického vývinu mozgu
Výskumy ukazujú rozdiely v oblastiach mozgu, ktoré riadia pozornosť, plánovanie, impulzy a motiváciu.
3. Prostredia a vývojových faktorov
Hoci génovú predispozíciu nezmenia, môžu ovplyvniť prejavy:
- nedostatok spánku
- chronický stres
- predčasný pôrod alebo nízka pôrodná hmotnosť
- trauma v detstve
- nepretržité zahltenie moderným tempom života
ADHD nevzniká kvôli výchove, nedisciplinovanosti ani „slabej vôli“ – ide o medicínsky uznanú neurovývinovú poruchu.
Kedy má zmysel spozornieť
Znaky ADHD musia byť prítomné od detstva, no človek si ich nemusí uvedomovať. Zbystriť pozornosť je vhodné, ak:
- máte celoživotný pocit, že všetko robíte na poslednú chvíľ
- bežné úlohy vám berú extrémne veľa energie
- ste trvale zahltení a preťažení
- máte problém udržať pozornosť pri činnostiach, ktoré nie sú okamžite zaujímavé
- opakovane nedokončíte, čo ste začali
- zabúdate na termíny či dôležité úlohy
- máte silnú vnútornú kritiku a pocity zlyhania
- objavujú sa úzkosti alebo dlhodobé preťaženie
Čo robiť, ak máte podozrenie na ADHD
Najdôležitejším krokom je odborné vyšetrenie, ktoré môže vykonať psychológ alebo psychiater so skúsenosťami s dospelými klientmi. Diagnostika sa opiera o:
- detailný rozhovor o detstve a súčasnom fungovaní
- posúdenie typických symptómov podľa medzinárodných kritérií (DSM-5 alebo ICD-11)
- vylúčenie iných príčin – napríklad úzkostí, depresie, vyhorenia alebo porúch spánku
Cieľom nie je nájsť „ nálepku “, ale pochopiť vlastné fungovanie a nájsť stratégie, ktoré život uľahčia.
Pre mnohých je správna diagnóza prvým krokom k tomu, aby prestali považovať svoje ťažkosti za osobné zlyhanie. ADHD totiž nehovorí nič o inteligencii, hodnote človeka ani o jeho schopnostiach – iba vysvetľuje, prečo jeho mozog pracuje iným rytmom než u väčšiny populácie.
