Strach je automatická reakcia, ktorá chráni človeka pred nebezpečenstvom. Keď sa objaví, telo okamžite zrýchli tep, zvýši napätie vo svaloch a uvoľní stresové hormóny. Ide o evolučný nástroj prežitia, ktorý v bežnom živote plní svoju funkciu spoľahlivo.
Ak je strach príliš silný, môže obmedzovať. No ak chýba, môže byť ešte nebezpečnejší. Bez tejto reakcie totiž človek nevyhodnotí hrozbu včas a môže sa vystaviť situáciám, ktoré by väčšina ľudí automaticky považovala za riskantné.
Prečo niektorí ľudia necítia strach? Lekári poznajú dva hlavné dôvody
1. Poškodenie amygdaly – najznámejší mechanizmus straty strachu
Najdôkladnejšie preskúmaný prípad straty strachu súvisí s veľmi zriedkavou genetickou chorobou nazývanou Urbach–Wietheho choroba. Iba niekoľko stoviek pacientov na svete má túto diagnózu.
U časti z nich postupne dochádza k poškodeniu amygdaly, malej štruktúry hlboko v mozgu. Tá je kľúčová pre spracovanie strachu z vonkajších hrozieb – z nebezpečných zvierat, agresívnych ľudí, rizikových situácií či náhlych podnetov.
Vedecké pozorovania takýchto pacientov ukázali:
- necítia strach v situáciách, ktoré väčšina ľudí vníma ako ohrozujúce
- nezvyšuje sa im tep pri nebezpečných podnetoch
- majú problém rozpoznať vydesené výrazy tvárí u iných
- často sa dostávajú do situácií, kde im hrozí ujma, pretože nevedia vyhodnotiť riziko
Aj bežné hrozby, ako sú hady či pavúky, v nich nevyvolávajú prirodzený odstup – skôr ich fascinujú.
2. Strach z vnútorných podnetov funguje odlišne
Zaujímavé je, že u týchto pacientov sa strach môže objaviť pri vnútorných hrozbách, teda pri procesoch, ktoré telo vyhodnotí ako životne ohrozujúce – napríklad vysoká hladina oxidu uhličitého.
Experimentálne sa ukázalo, že:
- keď pacient vdýchne vzduch so zvýšeným CO₂, objaví sa uňho prudká panická reakcia
- táto panika vzniká aj v prípade, že amygdala je poškodená
- mozog má teda viacero „stratégií“, ako vyvolať strach, a nie všetky sú závislé od amygdaly
Vedci preto rozlišujú dva systémy strachu:
- Strach z vonkajšieho nebezpečenstva (napr. dravec, útok, výška) – je závislý od amygdaly
- Strach z vnútorného ohrozenia (napr. pocit dusenia) – vzniká mimo amygdaly
Hormonálne poruchy môžu ovplyvniť prežívanie stresu
Zmeny v reakcii na strach sa môžu objaviť aj pri niektorých hormonálnych ochoreniach, napríklad pri Cushingovom syndróme, ktorý spôsobuje nadmernú tvorbu kortizolu.
Je vedecky potvrdené, že toto ochorenie môže vyvolávať:
- úzkosti
- depresívne stavy
- zvýšenú citlivosť na stres
Po úspešnej liečbe sa psychika mnohých pacientov výrazne stabilizuje. Zásadné zmeny v prežívaní strachu však nie sú typickým, plošne potvrdeným následkom – opisované extrémne prípady sú individuálne a nie sú podložené rozsiahlym výskumom.
Strach ako kľúčový partner v prežití
Výskum amygdaly aj vnútorných mechanizmov paniky ukazuje, že strach nie je jednotný pocit, ale komplexná reakcia, v ktorej sa podieľa viacero mozgových okruhov.
Overené závery sú jasné:
- prirodzený strach pomáha človeku prežiť,
- jeho úplná absencia výrazne zvyšuje riziko nebezpečných rozhodnutí,
- príliš silný strach môže zasa prerásť do úzkostných porúch,
- zdravé fungovanie vyžaduje rovnováhu medzi opatrnosťou a odvahou.
