Hoci dnes tieto slová pôsobia ako hrubé urážky, ešte v prvej polovici 20. storočia boli pevnou súčasťou medicínskej terminológie. V psychiatrii a psychológii označovali presne definované stupne mentálneho postihnutia. Ich význam bol presný, úradne uznávaný a používali ich lekári, psychológovia, školy aj sociálne inštitúcie.
Ako boli tieto pojmy definované?
V období medzi koncom 19. a polovicou 20. storočia sa rozšírili IQ testy a s nimi aj snaha kategorizovať intelektové schopnosti numericky. Na základe toho vzniklo trojstupňové rozdelenie mentálnej retardácie:
- Debilita – približne IQ 50–69
- Imbecilita – približne IQ 35–49
- Idiocia – približne IQ pod 35
Konkrétne hranice sa síce líšili podľa krajiny či obdobia, no princíp zostával rovnaký. Diagnózy boli naviazané aj na koncept „mentálneho veku“ – počítalo sa, koľkým rokom vývinu dieťaťa inteligencia človeka približne zodpovedá.
Prečo sa tieto slová prestali používať?
Termíny sa postupne stali súčasťou bežného jazyka, kde začali fungovať ako hanlivé výrazy. Odborné spoločnosti preto už od 40. rokov 20. storočia upozorňovali, že pomenovania nesú silnú stigmu a znevažujú ľudí s postihnutím.
V 60. rokoch sa preto zaviedol termín mentálna retardácia a po roku 2010 ho nahradil ešte neutrálnejší pojem intelektové postihnutie, ktorý sa používa dodnes. Moderné smernice Americkej psychologickej asociácie aj WHO označujú slová ako idiot, imbecil a debil výhradne ako historické termíny, nie ako aktuálne diagnózy.
Ako je intelektové postihnutie definované dnes?
Súčasná diagnostika už nepracuje iba s IQ. Posudzuje sa aj:
- adaptívne správanie
- schopnosť samostatného fungovania
- sociálne a komunikačné zručnosti
- vývinové okolnosti
IQ je iba jedna časť hodnotenia a samo o sebe nestačí na určenie diagnózy. Štyri moderné kategórie sú:
- ľahké intelektové postihnutie
- stredné intelektové postihnutie
- ťažké intelektové postihnutie
- hlboké intelektové postihnutie
Koľko ľudí má intelektové postihnutie?
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie má intelektové postihnutie celosvetovo približne 1–3 % populácie.
Najčastejšia je ľahká forma, ktorá tvorí väčšinu prípadov. Stredné, ťažké a hlboké formy sú výrazne zriedkavejšie.
Dá sa odhadnúť, koľko ľudí by spadalo do starých kategórií?
Áno, ale iba orientačne, pretože dnešná diagnostika funguje inak. Ak však približne prepočítame staré IQ hranice na súčasnú populáciu, dostaneme tieto odhady:
- Hlboké intelektové postihnutie (približne pôvodný „idiot“) – okolo 0,03–0,05 %
- Stredné až ťažké postihnutie (blízke pôvodnému „imbecil“) – približne 0,3–0,5 %
- Ľahké postihnutie (zodpovedajúce starému „debil“) – asi 1–2 %
Tieto čísla sú v súlade s výskytom intelektového postihnutia podľa WHO, no nemožno ich považovať za presný preklad starých diagnóz – moderné kategórie hodnotia viac faktorov než iba inteligenciu.
Prečo je dôležité poznať ich pôvod?
Pôvodné termíny priamo ovplyvňovali život ľudí. Na základe diagnózy štát rozhodoval o tom, kto môže chodiť do školy, pracovať, ženiť sa či mať právnu zodpovednosť.
Aj preto odborníci zdôrazňujú, že dnešné používanie týchto slov ako nadávok je veľmi problematické. Slová si nesú historickú stigmu a pripomínajú obdobie, keď boli ľudia s mentálnym postihnutím často vylučovaní zo spoločnosti.
