Katastrofa priehrady Vajont patrí medzi najväčšie technické a prírodné nešťastia 20. storočia. Stala sa symbolom ľudskej pýchy, preceňovania technológie a ignorovania varovaní odborníkov aj miestnych obyvateľov. Dnes slúži ako trvalé pripomenutie, že príroda sa nedá ovládať – a že každé veľké dielo musí rešpektovať prostredie, v ktorom vzniká.
Video pripomínajúce katastrofu
Zachované zábery a rekonštrukcie tragédie ukazujú neuveriteľnú silu, ktorú voda a zem dokážu vyvinúť.
Pozrite si dokumentárny zostrih
Ako priehrada Vajont vznikla?
Priehrada Vajont bola postavená v 50. rokoch 20. storočia na severe Talianska, v úzkom údolí pod horou Monte Toc. Bola to vtedy jedna z najvyšších priehrad na svete – merala až 262 metrov a mala slúžiť na výrobu elektrickej energie pre celý sever krajiny.
Projekt predstavoval technologický skvost svojej doby. Bol výsledkom vtedajšej snahy ukázať, že moderné inžinierstvo dokáže skrotiť aj tie najmocnejšie prírodné živly. Priehrada mala byť dôkazom pokroku a hospodárskej sily povojnového Talianska.
Skrytý problém pod hladinou
Pod majestátnou betónovou konštrukciou sa však ukrýval vážny problém. Oblasť bola geologicky nestabilná – už v minulosti tam dochádzalo k zosuvom pôdy. Geológovia a miestni obyvatelia upozorňovali na praskliny v zemi a pohyb svahov.
Počas testovacieho napúšťania priehrady sa niekoľkokrát objavili menšie zosuvy, ktoré naznačovali, že podložie hory Monte Toc sa môže kedykoľvek pohnúť. Napriek tomu sa vo výstavbe a prevádzke pokračovalo.
Noc, ktorá zmenila históriu
V októbri 1963 sa stalo to, čo mnohí predpovedali. Obrovské množstvo horniny – podľa odhadov viac ako 250 miliónov kubických metrov – sa zosunulo z Monte Toc priamo do vodnej nádrže. Náhle vytlačená voda sa prevalila cez korunu priehrady a s ničivou silou sa vrhla do údolia.
Vlna bola vysoká viac ako 250 metrov a pohybovala sa rýchlosťou blesku. Ničila všetko, čo jej stálo v ceste – mestá, mosty, cesty aj celé dediny. Do niekoľkých minút sa pod vodou ocitli tisíce ľudí.
Zaujímavé je, že samotná betónová hrádza katastrofu prežila – zostala takmer nepoškodená. Zničené bolo všetko pod ňou.
Dôsledky a poučenie
Tragédia si vyžiadala takmer dve tisícky obetí. Polovica tiel sa nikdy nenašla. Mestá, ako Longarone, boli neskôr znovu vybudované, no pre preživších zostali navždy miestom bolesti a spomienok.
Katastrofa vyvolala rozsiahle vyšetrovanie. Ukázalo sa, že varovania odborníkov boli známe, ale podceňované. Spoločnosti, ktoré projekt riadili, dávali prednosť ekonomickým záujmom pred bezpečnosťou.
Vajont ako memento
Dnes sa Vajont považuje za učebnicový príklad zlyhania plánovania a komunikácie medzi vedou, technikou a politikou. Je to dôkaz, že pri výstavbe priehrad či iných veľkých projektov je nevyhnutné počúvať geológov a rešpektovať prírodu.
Prípad Vajont sa dodnes študuje na univerzitách po celom svete ako príklad toho, ako môže nepochopenie geologických podmienok viesť k masovej tragédii.
Odkaz pre dnešok
Aj po desaťročiach má Vajont čo povedať. V ére klimatických zmien, silných dažďov a narastajúcich rizík zosuvov pôdy nám pripomína, že žiadna technológia nie je neomylná.
Bezpečnosť priehrad, mostov či tunelov nezávisí len od technickej dokonalosti, ale predovšetkým od pochopenia prostredia a pokory voči prírode.
Vajont sa stal symbolom varovania, ktoré bolo vypočuté až príliš neskoro – no jeho posolstvo by nemalo byť nikdy zabudnuté.
