Naše telo je plné procesov, ktoré prebiehajú nepretržite, aj keď ich nevidíme. Jedným z nich je vyžarovanie mimoriadne slabého svetla, ktoré je pre ľudské oko neviditeľné. Tento fenomén nazývaný biofotonová emisia zaujíma vedcov už niekoľko desaťročí, no až nedávne experimenty výskumníkov z Univerzity v Calgary a Národnej výskumnej rady Kanady priniesli presnejšie dôkazy o tom, ako tento proces prebieha – a čo sa s ním deje po smrti organizmu.
Telo ako tichý zdroj svetla
Hoci to znie ako z vedecko-fantastického filmu, každá živá bunka v tele v skutočnosti vyžaruje extrémne slabé fotóny – teda častice svetla. Nie je to však žiadne žiarenie, ktoré by bolo možné vidieť voľným okom. Ide o ultraslabé optické emisie v rozsahu 200 až 1 000 nanometrov, ktoré sa dajú zachytiť len špeciálnymi kamerami s vysokou citlivosťou.
Tieto svetelné impulzy vznikajú ako vedľajší produkt chemických reakcií v bunkách, najmä takých, ktoré súvisia s oxidáciou a metabolizmom energie. V jednoduchosti – vždy, keď bunka „pracuje“, vznikajú drobné záblesky svetla.
Vedci z Calgary skúmali tento jav na myšiach a rastlinách, konkrétne na žeruche siatej a zakrslom dáždnikovníku. Pomocou špeciálnych elektronických senzorov porovnávali žiarenie u živých a mŕtvych vzoriek. Výsledok bol jednoznačný: živé tkanivá vyžarovali merateľné množstvo svetla, ktoré po smrti výrazne pokleslo.
Prečo bunky žiaria
Podľa hlavného autora štúdie z Univerzity v Calgary, biofotonové žiarenie vzniká ako dôsledok činnosti tzv. reaktívnych foriem kyslíka (ROS). Tieto molekuly vznikajú počas metabolických procesov a môžu reagovať s tukmi či bielkovinami v bunkách.
Pri týchto reakciách sa uvoľňuje energia – a v malej miere aj svetelné fotóny. Keď sa organizmus nachádza v strese, napríklad pri nedostatku živín, pôsobení toxínov alebo vysokej teplote, počet týchto reakcií narastá. To znamená, že čím je bunka viac namáhaná, tým viac svetla môže vyžiariť.
U rastlín sa ukázalo, že poškodené časti listov žiarili silnejšie než zdravé – čo naznačuje, že biofotonová emisia súvisí s obrannými mechanizmami rastlín a živočíchov.
Svetlo, ktoré slabne po smrti
Po smrti sa všetky bunkové procesy postupne zastavujú. Keďže biofotonové svetlo vzniká ako vedľajší produkt živých reakcií, jeho intenzita po smrti logicky klesá.
Vedci však upozorňujú, že nejde o okamžité „zhasnutie“, ako to niektoré médiá mylne opisujú. Svetelná aktivita sa síce prudko zníži, no ešte krátky čas môžu prebiehať dozvuky chemických reakcií. V skutočnosti teda nejde o žiadne mystické „zhasnutie duše“, ale o čisto biologický proces útlmu metabolizmu.
Potenciál pre budúcu medicínu
Zaujímavé je, že vedci vidia v tomto jave praktické využitie. Ak sa podarí lepšie pochopiť, ako súvisí intenzita biofotonového žiarenia so stresom buniek, mohlo by to viesť k novým diagnostickým metódam.
Predstavte si napríklad, že by sa dalo merať, v ktorých tkanivách tela prebiehajú zápaly alebo oxidačný stres – a to bez potreby odberu krvi či röntgenu. Takéto merania by mohli pomôcť včas odhaliť chorobné procesy ešte predtým, než sa prejavia symptómy.
Nie aura, ale veda
Na záver je dôležité zdôrazniť, že biofotonové žiarenie nemá nič spoločné s „aurou“ alebo paranormálnymi javmi. Ide o vedecky zdokumentovaný jav, ktorý je výsledkom fyzikálnych a chemických procesov v živých bunkách.
To, že živé organizmy jemne „svietia“, nie je metafyzika – ale biológia. A hoci je toto svetlo neviditeľné, je dôkazom neustáleho života, energie a pohybu v našom vnútri.
Zhrnutie:
- Vedci z Univerzity v Calgary a NRC potvrdili, že živé bunky vyžarujú ultraslabé svetlo.
- Tento jav je spôsobený chemickými reakciami v bunkách, najmä pôsobením reaktívnych foriem kyslíka.
- Po smrti organizmu sa intenzita žiarenia postupne znižuje, pretože metabolické procesy zanikajú.
- Biofotonové žiarenie nie je viditeľné voľným okom a nemá nič spoločné s aurou alebo ezoterikou.
- Do budúcnosti by mohlo mať diagnostický význam pri sledovaní stresu a poškodenia buniek.
