Ťavy si dnes spájame s pieskom, horúčavou a nekonečnými púšťami, no ich dávny príbeh sa začal celkom inde – na amerických prériách. Ešte dávno predtým, než sa stali symbolom púští, putovali po územiach, kde sa dnes rozkladajú mestá ako Los Angeles. Odtiaľ sa postupne rozšírili do Ázie a Afriky, kde sa z nich vyvinuli dnešné dromedáre a dvojhrbé ťavy. Ich skutočný pôvod je fascinujúcou kapitolou evolúcie, ktorú len málokto pozná.
Video: stručná evolúcia tiav
Obrovské ťavy z čias mamutov
Počas ľadovej doby žil na severoamerickom kontinente mohutný druh ťavy známy ako Camelops – posledný a najväčší zo svojho rodu. Tento tvor meral viac ako dva metre v kohútiku a zdieľal krajinu s mamutmi, šabľozubými tigrami či obrovskými leňochodmi.
Jeho pozostatky sa našli v známych asfaltových jamách La Brea, kde sa zachovali vďaka unikátnym podmienkam. Tento druh dokázal prežiť tri milióny rokov, až kým približne 13 000 rokov pred naším letopočtom z amerického kontinentu úplne nevymizol.
Je paradoxné, že zvieratá, ktoré dnes považujeme za typických obyvateľov púští, sa zrodili práve na miestach, kde kedysi rástli husté lesy a stepi plné života.
Sto druhov, jeden kontinent
Počas evolúcie existovalo vyše sto rôznych druhov tiav a ich príbuzných, a väčšina z nich pochádzala z Ameriky. Boli to kľúčové bylinožravce, ktoré sa dokonale prispôsobovali meniacemu sa prostrediu – od hustých lesov až po otvorené prérie.
Najstarší známy druh, Poebrotherium, meral sotva meter a žil pred 46 miliónmi rokov. Paleontológovia dokonca objavili jeho kosti v žalúdku pravekého mäsožravca, čo dokazuje, že už vtedy tvoril súčasť zložitého ekosystému.
Keď sa les zmenil na step
S ochladzovaním planéty začali miznúť lesy a krajinu ovládli trávy. Ťavy sa museli prispôsobiť novým podmienkam – ich telo sa zmenilo, nohy sa predĺžili a chôdza sa stala plynulejšou. Vyvinuli si aj charakteristický „bočný krok“, ktorý im umožňuje dlhé, úsporné presuny – presne tak, ako to vidíme u dnešných púštnych tiav.
Niektoré menšie druhy, ako Stenomylus, sa prispôsobili rýchlemu behu v otvorených oblastiach. Iné, napríklad Oxydactylus, mali dlhé krky, vďaka ktorým dosahovali na vysokú vegetáciu. A potom tu bol aj zvláštny tvor s pretiahnutou tlamou a bezzubým úsekom čeľuste, ktorý vyzeral ako kríženec ťavy a mravčiara – dôkaz, že príroda v tom období experimentovala s tvarmi a spôsobom života.
Zánik severoamerických tiav
Hoci sa ich predkovia rozšírili do Ázie a Afriky, domovský kontinent o ne nakoniec prišiel. Na konci poslednej doby ľadovej totiž došlo k veľkému vymieraniu.
Vedci sa stále sporia o presné príčiny. Podľa niektorých išlo o kombináciu klimatických zmien, sucha a úbytku vegetácie, ku ktorému došlo ešte pred tým, ako ľudia začali používať oheň vo veľkom. Iní poukazujú na nadmerný lov, ktorý mohol byť poslednou ranou pre oslabené populácie.
Je pravdepodobné, že ťavy jednoducho nezvládli súčasný tlak viacerých ekologických kríz – prudké zmeny počasia, požiare a úbytok potravy.
Cesta do nových svetov
Niektoré skupiny tiav však našli útočisko inde. Vďaka pevninským mostom, ktoré kedysi spájali kontinenty, sa časť populácie presunula do Ázie, kde sa neskôr vyvinuli dnešné dromedáre a dvojhrbé ťavy.
Iné sa vydali na juh, cez Panamskú šiju do Južnej Ameriky. Tam sa z nich vyvinuli lamy, alpaky a vikune, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou andskej kultúry a hospodárstva.
Severná Amerika – kolíska ich vývoja – napokon zostala bez nich. Napriek tomu práve tam začal príbeh zvierat, ktoré sa naučili prežiť aj v najdrsnejších podmienkach sveta. Z drobných lesných tvorov sa stali symboly vytrvalosti, prispôsobivosti a sily – skutoční vládcovia púští.
