Tvrdenie, že Mária Terézia „zakázala betlehemy“, sa v médiách a populárnych článkoch objavuje často. Historická realita je však zložitejšia a menej dramatická, než sa zvyčajne uvádza. Panovníčka nevydala jednoznačný všeobecný zákaz betlehemov v zmysle jedného známeho zákona, no v rámci cirkevných reforiem v polovici 18. storočia skutočne dochádzalo k obmedzovaniu niektorých foriem ich vystavovania, najmä v kostoloch.
Betlehemy v habsburskej monarchii pred reformami
V 17. a začiatkom 18. storočia boli betlehemy v habsburských krajinách mimoriadne rozšírené. V kostoloch sa stavali rozsiahle barokové scény s množstvom figúrok, architektúrou, krajinou a neraz aj mechanickými a pohyblivými prvkami. Takéto betlehemy plnili nielen náboženskú, ale aj výraznú vizuálnu a didaktickú funkciu.
Z pohľadu cirkevných aj svetských autorít však začali byť vnímané ako problematické – najmä vtedy, keď sa z nich stávalo divadelné predstavenie, ktoré priťahovalo pozornosť viac než samotná bohoslužba.
Reformy Márie Terézie a cirkevná prax
Mária Terézia patrila medzi panovníkov, ktorí sa usilovali o väčší poriadok a racionalizáciu fungovania štátu aj cirkvi. V oblasti náboženského života podporovala zjednodušenie liturgie, obmedzenie barokového prepychu a dôraz na disciplínu.
V tomto kontexte sa v roku 1751 objavili úradné opatrenia a inštrukcie, ktoré smerovali k obmedzeniu veľkých, okázalých a mechanických betlehemov v kostoloch a kláštoroch. Cieľom nebolo zrušiť samotný symbol narodenia Krista, ale zabrániť tomu, aby sa chrámový priestor menil na atrakciu odvádzajúcu pozornosť od bohoslužieb.
Dôležité je zdôrazniť, že nejde o jednoznačne doložený jednotný cisársky zákon, ktorý by platil rovnako na celom území monarchie. Skôr išlo o súbor cirkevných a správnych nariadení, ktorých výklad a uplatňovanie sa líšili podľa regiónu.
Úloha Jozefa II. a sprísnenie prístupu
Obmedzovanie náboženských prejavov pokračovalo aj po smrti Márie Terézie, najmä za vlády jej syna Jozef II.. Ten presadzoval ešte radikálnejšie reformy, dnes známe ako josefinizmus.
Za jeho vlády sa skutočne sprísnil postoj k mnohým formám ľudovej zbožnosti, vrátane okázalých cirkevných dekorácií. Betlehemy boli v mnohých kostoloch odstránené alebo výrazne zjednodušené, no ani v tomto období nemožno hovoriť o absolútnom a všade dodržiavanom zákaze.
Presun betlehemov do súkromných domov
Historicky doloženým faktom je, že od druhej polovice 18. storočia sa betlehemy čoraz viac objavujú v domácnostiach. Tento presun súvisel práve s obmedzeniami v kostoloch, ale aj s rozvojom remeselnej výroby a rodinnej zbožnosti.
Vznikla tradícia malých domácich betlehemov, ktoré sa dedili v rodinách a stali sa pevnou súčasťou vianočných sviatkov. Tento jav je dobre zdokumentovaný v kultúrnych dejinách Rakúska, Čiech aj Slovenska.
Návrat betlehemov do chrámov v 19. storočí
Až v 19. storočí, s ústupom osvietenského absolutizmu a so vzostupom romantizmu, sa betlehemy postupne vracajú späť do kostolov. Záujem o ľudovú kultúru, tradície a regionálne umenie spôsobil, že sa z nich stal symbol kultúrnej identity a dedičstva.
Zhrnutie: čo je pravda a čo zjednodušenie
- ✔️ Je pravda, že v polovici 18. storočia došlo k obmedzovaniu okázalých a mechanických betlehemov v kostoloch v rámci tereziánskych cirkevných reforiem.
- ❌ Nie je historicky presne doložené, že by existoval jeden univerzálny zákon, ktorým Mária Terézia „zakázala betlehemy“ na celom území monarchie.
- ✔️ Je doložené, že tieto opatrenia prispeli k rozšíreniu betlehemov v súkromných domácnostiach.
- ✔️ Je fakt, že úplný návrat betlehemov do chrámov nastal až v 19. storočí.
Príbeh betlehemov tak nie je príbehom jedného zákazu, ale ukážkou toho, ako sa náboženské tradície menili pod vplyvom politiky, reforiem a spoločenských premien.
