Ak máte niekedy pocit, že život nie je jednoduchý, spomeňte si na Norilsk. Toto sibírske mesto pôsobí, akoby patrilo do iného sveta. Niekoľko týždňov v roku tu slnko vôbec nevyjde, z neba padá čierny sneh a vzduch je tak hustý, že by ste ho doslova mohli krájať. Na mape ho nájdete hlboko v ruskej tundre, ďaleko za polárnym kruhom, v oblasti, kam sa autom ani vlakom nedostanete.
Cesta sem vedie len dvomi smermi – po vode alebo vzduchom. A ani to nie je jednoduché. Norilsk je uzavreté mesto, kam sa bez špeciálneho povolenia od ruskej tajnej služby nikto len tak nedostane. A aj keby ste sa sem vybrali a potom chceli odísť, civilizácia je tak vzdialená, že by ste sa k nej prakticky vracali celé dni.
Video:Ako sa žije uprostred Sibíri? Dokument o najchladnejšom meste sveta
Mesto na konci sveta, kde aj leto pripomína chladnú jar
Norilsk leží približne 300 kilometrov nad polárnym kruhom. Aj v čase, keď sa v iných krajinách ľudia opaľujú, tu panuje počasie, ktoré pripomína skorú jar – studenú, vlhkú a s teplotami, pri ktorých bežné kvety ani nedokážu prežiť.
V meste žije okolo 180-tisíc obyvateľov. Každý z nich dýcha vzduch presýtený niklom, meďou a sírou. Dôvod je jednoduchý: Norilsk stojí priamo na jednom z najväčších ložísk kovov na svete. Celé mesto je naviazané na spoločnosť Nornickel – obrovského giganta v ťažbe niklu a palladia.
Na papieri to znie ako rozprávka o priemyselnom bohatstve. Realita je však ďaleko od idyly. Nad mestom sa neustále drží sivohnedý oblak oxidu siričitého, krajina v okolí pôsobí ako fotografický záber z Mesiaca a stromy tu prakticky nerastú. Rieky sú kontaminované, pôda mŕtva a obyvatelia vedia, že ich pľúca majú v tomto prostredí kratšiu životnosť než väčšina elektroniky v domácnosti.
Mesto vybudované na utrpení: gulag, ktorý nezmizol ani po rokoch
História Norilska je pochmúrna ako celý región. Vznikol v 30. rokoch 20. storočia, keď Stalin rozhodol, že práve tu vybuduje nové ťažobné impérium. A kto mal v tejto mrazivej pustine pracovať? Politickí väzni. Tisíce mužov a žien z gulagu Norillag tu kopali základy a stavali továrne aj mestské budovy. Mnohí zomreli ešte skôr, než sa mesto stihlo nadýchnuť života.
Po vojne zmizli ostnaté drôty, ale atmosféra priemyselnej disciplíny zostala. Vymenili sa len ľudia – namiesto väzňov prišli robotníci, ktorých sem lákali vysoké platy a skorší odchod do dôchodku. Dodnes tu žije generácia, ktorá tvrdí, že Norilsk má „tvrdú dušu“. A keď poznáte jeho minulosť, nie je to ťažké pochopiť.
Život v šere a v krajinách extrémov
Zima v Norilsku trvá približne osem mesiacov. Teplota bežne padá na mínus 40 stupňov a víchrice dokážu ochromiť život na celé dni. Od konca novembra do polovice januára nastáva polárna noc – 45 dní bez jediného východu slnka. A keď už raz svetlo príde, v lete sa naopak drží nad horizontom nonstop celé dva mesiace. Romantické? Možno na papieri. Reálna skúsenosť je menej poetická, najmä keď sa pokúšate zaspať vo dne, ktorý nekončí.
Každodennosť pripomína permanentný lockdown. Keď sa spustí víchrica, ktorá trvá aj týždeň, ľudia zostávajú doma. Deti sa učia online, pretože cesta do školy by bola riskantná. Autobusy jazdia v dlhých kolónach – aj 20 vozidiel za sebou – aby cestujúci neuviazli v snežnom pekle.
Napriek tomu tu ľudia žijú relatívne normálne: chodia do kina, na hokej, do obchodov aj do sauny. V takomto prostredí je pocit normálnosti vzácny a ľudia sa ho snažia udržať za každú cenu.
Mesto sa topí – doslova. Permafrost mizne pod budovami
Norilsk stojí na permafroste, na večne zamrznutej pôde, ktorá začína vplyvom globálneho otepľovania topiť. Domy, postavené na pilieroch, sa pomaly nakláňajú, praskajú a prepadávajú. Odhaduje sa, že poškodených je až 60 % budov.
Topenie pôdy spôsobilo aj jednu z najväčších ekologických katastrof v modernej histórii Ruska. V roku 2020 sa prepadol obrovský zásobník nafty. Do okolitých riek uniklo viac než 17-tisíc ton paliva. Znečistenie sa rozšírilo na územie veľké ako Paríž a preniklo až do vôd Karského mora.
Krajina na chvíľu uprela oči na Norilsk. Prezident Putin osobne priletel a vyhlásil, že „sa musí konať“. Výsledkom bol projekt Čistý Norilsk – ambiciózny plán, ktorý mal zlepšiť kvalitu ovzdušia a zachytávať síru z tovární. Na papieri vyzerá výborne, v realite však napreduje pomaly, podobne ako rozmŕzajúca tundra.
Mesto, ktoré sa ťažko opúšťa, aj keď je drsné. Prečo tu ľudia zostávajú?
Možno si kladiete otázku: prečo tu vôbec niekto žije? Odpoveď je jednoduchšia, než by ste čakali. Norilsk ponúka prácu – dobre platenú, stabilnú a pre mnohých jedinú dostupnú možnosť, ako si zabezpečiť nadštandardný život.
Spoločnosť Nornickel platí výrazne vyššie mzdy než inde v Rusku. Bývanie je dotované, služby dostupné a na miestne pomery pôsobí infraštruktúra až neuveriteľne pohodlne. Kto si zvykne na tmu, smog a mráz, často zistí, že život tu má aj svoje výhody.
Mnohí sú miestni rodáci. Majú tu rodinu, priateľov, svoje zvyky aj pevné komunity. Svet mimo mesta je síce teplejší, ale aj omnoho neistejší. A tak ľudia zostávajú – v panelákoch, ktoré dnes natierajú na pastelové farby, aby mestské ulice pôsobili veselšie. V mieste, kde je polovica roka tma, je aj žltá či ružová fasáda malým zázrakom.
Mesto medzi realitou a apokalypsou
Norilsk nie je turistické lákadlo. Je to tvrdé, ale fascinujúce miesto, akýsi paradox prežitia. Mesto zbohatlo na surovinách, ktoré ho zároveň pomaly ničia. Ľudia tu žijú medzi extrémom prírody, následkami priemyslu a históriou, ktorá nezmizla.
A hoci sem slnko prichádza len na krátke obdobia, obyvatelia hovoria, že život v Norilsku ich naučil vážiť si svetlo – to skutočné aj to obrazné. Lebo práve tu človek zistí, akú cenu má každý lúč, každý deň, ktorý nie je ponorený v šere a smogu.
