Sledujem manžela, ako postupne vykladá nákup na stôl podľa môjho dlhého zoznamu. Jedna položka však chýba – biela reďkev. Vraj ju nikde nemali. Len kývnem, že to nevadí, a poďakujem. Natiahnem k nemu ruky, pretože dnešok je jeden z tých horších dní, keď sa mi ťažko aj vstáva z kresla.
Ráno som spadla a nepríjemne si narazila lakeť. Už desať rokov sa liečim na Parkinsonovu chorobu. Niektoré dni sú znesiteľné, iné ma zrazia úplne na kolená. A hoci liečba dokáže priebeh choroby len spomaliť, nemožno ju zastaviť. S tým prichádzajú depresie, pochybnosti a pocity bezmocnosti.
Kedysi som milovala drobné práce – pletenie, vyšívanie či iné činnosti, ktoré vyžadovali jemnú motoriku. Dnes sú pre mňa minulosťou. Stratila som cit v prstoch a spolu s ním aj časť seba.
Myšlienky, ktoré sa vracajú
Keď je manžel v práci, púšťam si hudbu a premýšľam. O sebe. O ňom. O tom, ako som sa k nemu niekedy správala. Bola som kritická, často až zraňujúca. Až dnes, keď mám čas a ticho na rozmýšľanie, si uvedomujem, ako veľmi som mu ubližovala.
On je strojný inžinier, človek orientovaný na fakty. Ja som humanitne založená, roky som učila dejepis. Niekedy som mala pocit, že žijeme v dvoch odlišných svetoch – ja zasnená, on pragmatický.
Pamätám si, ako mi raz s nadšením rozprával o historickej knihe, ktorú práve objavil. Namiesto toho, aby som sa tešila, že sa zaujíma o môj odbor, som ho povýšene umlčala. Dodnes ma to mrzí.
A potom prišlo zistenie, ktoré ma zasiahlo
Vyčítala som mu azda všetko – ako pomáha, ako sa oblieka, ako umýva okná. Až kým som neprišla na to, že má priateľku. Ženu, ktorej písal básne. Ženu, ktorá ho obdivovala.
Moja prvá reakcia bola prudká. Okamžite som premýšľala o rozvode, o tom, že sa odsťahujem a že si každý pôjde svojou cestou. Mala som aj malé dedičstvo, takže som verila, že si poradím sama.
Lenže prišla choroba. A život sa zmenil.
Jeho slová „nikdy ťa neopustím“ som spočiatku vnímala takmer ako urážku. Nechcem predsa súcit, vravela som si. Mám svojich priateľov.
Ale moji „priatelia“ zmizli rýchlejšie, než som čakala. Niektorí nevedeli, ako so mnou hovoriť, iní sa začali vyhýbať kontaktu. Zostalo ticho. A v ňom jediný človek – môj manžel.
Zostala som s tým, koho som mala celý čas pred sebou
Zabezpečil všetko, čo som potrebovala. Urobil doma také úpravy, aby som mala čo najväčší komfort. Bráva ma na výlety, aj keď to vyžaduje veľa organizovania. Najal pomocníčku do domácnosti.
Objíma ma, hladí ma, má o mňa strach. A ja až teraz vidím, že to nie je ľútosť, ale skutočná láska.
Až teraz chápem, že mi nepísal básne nie preto, že by ich nevedel písať, ale preto, že sa bál môjho posmechu. Mojej kritiky.
Keď dnes sledujem, ako ukladá nákup do chladničky svojím typicky nemotorným spôsobom, zaleje ma vlna lásky. Najradšej by som ho objala.
A pritom premýšľam jediné: Prečo som to neurobila už dávno?
Názor psychológa
Hovorí sa, že skutočného priateľa spoznáme až v krízovej situácii. Váš príbeh je toho dôkazom.
Váš vzťah bol postavený na kontraste – technicky orientovaný pragmatik a citlivá intelektuálka. Každý z vás mal niečo, čo tomu druhému chýbalo. Až po rokoch ste náhodne odhalili, že aj v ňom sa skrýva citlivá, lyrická stránka, ktorú sa bál ukázať.
Choroba vám mnohé vzala, no dala vám aj niečo zásadné – možnosť vidieť, čo skutočne znamená partnerstvo. Kým iný muž by sa zrútil, váš manžel jednoducho povedal, že zostáva, a začal konať. Prebral veci, na ktoré už nemáte silu. A možno časom urobí aj to, čo ste mu kedysi vyčítali – zahrabe sa do hliny a postará sa o vaše kvety.
Po rokoch vám dokáže ukázať, že vás miluje. A to je niečo, čo sa v dlhodobých vzťahoch nestáva často.
