Počuli ste o povesti, ktorá sa skrýva za národnou kultúrnou pamiatkou nachádzajúcou sa v malom parčíku neďaleko od Dunaja? Reč je o Kačacej fontáne na Šafárikovom námestí.
Kačacia fontána znázorňuje troch malých chlapcov, ako lapajú kačice medzi skalami. Ten, ktorý stojí na najvyššom kameni, drží trepotajúcu sa kačicu, ktorá plieska krídlami a snaží sa chlapcovi vymknúť z rúk. Druhý chlapec k nemu naťahuje ruku a tretí sa potkol a leží na zemi na bruchu. Výjav plný šantivosti sa ligoce v prúdoch stekajúcej vody. Toto sochárske dielo vytvoril v roku 1914 bratislavský sochár Robert Kühmayer.
Keď ešte Bratislavčania chovali vo svojich dvoroch rôzne zvieratá ako kozy, kravy a svine, mávali plné ruky práce najmä deti, ktoré sa o ne starali. Aj na husi a kačice museli dávať pozor, hoci ich nevyháňali na pasienky, stačilo ich pustiť k Dunaju.
A práve traja kamaráti Miško, Ferko a Lacko pásavali kačice. Kačice jedného dňa zaplávali až do stredu Dunaja a chlapci na ne márne kričali. V tom sa pred kačkami zjavil dlhovlasý mládenec v zelenom kabáte. Zatlieskal a kačice sa ihneď obrátili k brehu. Traja kamaráti mu poďakovali a dunajskí vodník si k nim prisadol. S chlapcami sa rýchlo skamarátil a keď sa im kačice zatúlali, vždy im prišiel na pomoc. Všeličomu ich aj naučil. Rozumieť reči rýb, tancovať vodnícky odzemok, aj sa hrať na dunajskú skrývačku. Avšak chlapci boli čoraz viac zvedaví, ako to vyzerá na dunajskom dne. Vodník veľmi dobre vedel, že je to zakázané, ale chcel spraviť po vôli svojim kamarátom. A tak ich zaviedol do tŕstia, sklonil sa nad vodu a zašepkal čarodejné slová: „Seksament, otvor sa!“ Povedal to tak ticho, aby to chlapci nezačuli, no jeden z nich to počul.
Následne sa pred ich očami otvoril chodník, na konci ktorého bol otvor do jaskyne plnej zlata. Dunajský zlatý poklad mal byť ukrytý pred ľudskými očami. Strážca jaskyne, sumec s halapartňou vyčítal vodníkovi, že priviedol chlapcov. Sumec ich chcel zatvoriť vo vodách Dunaja, ale keď sa dozvedel, že čarovné slová nevedia, vyhnal ich len preč. Avšak vodníka potrestal a nesmel sa najbližších 20 rokov ukázať nad hladinou Dunaja. No to chlapci nevedeli.
Miško počul slová, ktoré otvárajú Dunaj a chcel ich povedať chlapcom, no nevedel si na ne spomenúť. Neďaleko stála čierna skala, kde sedela ropucha, strážkyňa dunajského brehu, ktorá to počula a povedala im: „Kto tie slová vysloví a kto tie slová počuje, nech sa hneď na kameň obráti!“ Ako to dopovedala, zavrela oči a znehybnela ako hruda zeme.
Schyľovalo sa k večeru a chlapci chceli zahnať domov kačice, ale tie akoby si cestu domov nepamätali. A tak ich začali sami lapať. Miško stál na najvyššom kameni, kačica sa mu trepotala v náručí a v tom si spomenul na tie slová. „Už viem! Seksament, otvor sa!“ Ako to dopovedal, okamžite sa premenil na čierny kameň. Aj Ferko a Lacko, dokonca aj kačice sa v tom okamihu premenili na čierny kameň, pretože tie slová počuli. A tak sa do slova a do písmena splnila kliatba čiernej ropuchy, strážkyne dunajského brehu.
