Pod Starým mostom sa kedysi rozprestierala štvrť, ktorú dnes pozná len málokto. Elýzium – najchudobnejšia časť starej Petržalky – prežila zlaté časy, vojnové roky aj záplavy Dunaja. Nakoniec ju zmazala výstavba a čas. Príbeh Elýzia však ukazuje, ako sa menila tvár Bratislavy – od vidieckej osady po moderné mesto na Dunaji.
Pod pravým brehom Dunaja, v mieste, kde dnes stojí rušná časť centra Bratislavy, sa ešte pred niekoľkými desaťročiami rozprestierala osada s poetickým, no ironickým názvom – Elýzium. Kedysi patrila medzi najchudobnejšie štvrte Petržalky.
Vznikla po roku 1918, keď novovzniknutý československý štát vyvlastnil majetky Pálffyovcov, čo umožnilo osídlenie dovtedy opusteného územia pri Dunaji. Do provizórnych domčekov sa prisťahovali ľudia z vidieka z rôznych častí Slovenska a vytvorili komunitu, ktorú miestni s dávkou irónie nazvali Elýzium – podľa sídla blažených duší v gréckej mytológii. V skutočnosti však išlo o chudobnú osadu, ktorú často sužovali záplavy a nedostatok.
Na brehu Dunaja sa v tom čase nachádzalo aj obľúbené kúpalisko LIDO, kam chodili Bratislavčania relaxovať počas horúcich letných dní. Elýzium a LIDO stáli vedľa seba – dve tváre Petržalky: oddych a chudoba. Obe však zanikli začiatkom osemdesiatych rokov, keď sa územie začalo meniť na modernú mestskú zónu.
KVÍZ: Bratislava kedysi znela inak: Viete, ako sa kedysi volali Prešporské časti a miesta v okolí? Otestujte sa s nami
História Elýzia však siaha hlbšie. Jeho názov sa prvýkrát objavuje už v roku 1837 a viaže sa na obdobie napoleonských vojen. Počas obliehania Bratislavy francúzskou armádou v roku 1809 tu vznikol vojenský cintorín francúzskych vojakov, ktorí padli v bojoch na južnom brehu Dunaja.
Práve podľa mytologického „sídliska blažených“ – Élysia – dostalo miesto svoje meno. Po odchode francúzskych vojsk cintorín pustol, no jeho pamiatka pretrvala celé desaťročia. V roku 1922 bol na mieste obnovený kamenný pomník, ktorý prežil až do bombardovania Bratislavy v roku 1944.
Temná návšteva
Po prvej svetovej vojne sa lokalita začala premieňať na skromnú robotnícku osadu. Domčeky na Klokočovej a neskôr na Kočánkovej ulici boli jednoduché, mnohé bez elektriny a kanalizácie. Napriek tomu v nich žili celé rodiny, ktoré si v Petržalke hľadali nový domov. Po pripojení Petržalky k Nemeckej ríši v roku 1938 sa táto časť mesta dostala aj do pozornosti nacistickej propagandy.
Osadu Elýzium Hitler osobne navštívil počas svojej cesty do Engerau (dnešnej Petržalky) a ríšska tlač ju neskôr označovala ako „Hungerkolonie von Engerau“ – hladovú kolóniu Petržalky. Fotografie otrhaných obyvateľov mali slúžiť ako dôkaz, že Československo sa o svojich občanov nestaralo.
Strašidelný príbeh zo starého Prešporka vám naženie zimomriavky. Okolo prekliateho miesta možno denne chodíte
Po pričlenení územia k Nemeckej ríši sa začali uplatňovať nové zákony, ktoré výrazne zasiahli život obyvateľov. Zrušili sa slovenské, české aj maďarské školy a spolky, povolené zostali len nemecké. Mladých mužov z Engerau povolávali do Wehrmachtu, ženy posielali do fabrík, ktoré prešli na vojnovú výrobu. Počas vojny sa v tejto časti Petržalky vytvoril Pionier Lager – vojenský tábor, ktorý fungoval až do šesťdesiatych rokov, keď sa územie zmenilo na záhradkársku oblasť.
Menej známe kapitoly histórie
Po druhej svetovej vojne sa však Elýzium postupne vytrácalo z mapy aj z pamäti mesta. Staré domy mizli, ulice zarastali a pôvodný charakter osady sa strácal. V osemdesiatych rokoch bola lokalita úplne asanovaná, spolu s kúpaliskom LIDO. Dnes sa toto územie nachádza naproti Eurovei – v priestore, kde len málokto tuší, že pod moderným nábrežím kedysi pulzoval život robotníkov, rybárov a rodín, ktoré verili v lepšiu budúcnosť.
Elýzium je dnes už len spomienkou, no jeho príbeh patrí k menej známym kapitolám dejín Bratislavy. Pripomína časy, keď sa za Dunajom stretávali nádeje i bieda, dejiny i propaganda. A hoci po tejto štvrti nezostalo takmer nič, jej meno stále nesie symboliku – miesta, kde sa realita a mýtus stretli v jednom zabudnutom kúsku Petržalky.
