Budovanie opevnení (bunkrov) sa začalo približne v 30. rokoch minulého storočia a bolo reakciou na rozmach Hitlera a jeho stúpencov. Na Slovensku bolo postavených niekoľko stovák obranných objektov, ktoré boli súčasťou opevnenia, ktoré sa tiahlo od Ostravy cez severnú a južnú Moravu až na Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu (vtedajšia časť Československa) a tvorili ucelené obranné úseky.
Nie všetky objekty sa však zachovali. Tie, ktoré nájdeme aj dnes, sa nachádzajú v údolí rieky Morava, v Komárne, ale aj u nás, v Bratislave. Jediný ucelený systém sa nachádza v Petržalke a bunkre kopírujú štátnu hranicu. Začínajú sa pri Karloveskom ramene, prechádzajú okolo hraničného prechodu Berg, sídlisko Kopčany a Lúky, Chorvátske rameno a opäť sa končia pri Dunaji. Miroslav Košírer (MK) z OZ Zachráňme petržalské bunkre a Ivan Janiš (IJ) z OZ B-S 6 Vrba prezradili o obnovených kultúrnych pamiatkach viac.
Koľko bunkrov máme v Petržalke?
MK: V Bratislave bolo pôvodne 15 bunkrov. Momentálne ich máme 13, keďže niektoré z nich boli zničené pri výstavbe diaľnice. Každý bunker má svoj názov napr. Štěrkovište, Mulda, Paseka, Lány, Vrba, Hřbitov, Cvičiště a iné. Z pochopiteľných dôvodov sú názvy bunkrov v češtine. Rekonštruovaných bunkrov, do ktorých sa ľudia môžu prísť aj pozrieť, máme v Petržalke tri. Samozrejme, ideálne by bolo opraviť všetky a priblížiť mladým aj tým starším dejiny Petržalky zážitkovou formou. Bohužiaľ, nie je to také jednoduché…
Ako ste sa vy dostali k oprave bunkra?
MK: Najskôr som objavil vojenský cintorín, ktorý bol v dezolátnom stave. Sám som odpratával niektoré pozostatky vojakov… Neskôr sme dali do Večerníka článok s názvom Cintorín na konci sveta a po pol roku sa tejto informácie chytili veľvyslanci. Nasledovala zbierka na jeho opravu. Ja, ako fotograf, som si počas opravy postupne robil zábery z jeho rekonštrukcie a plánoval z nich spraviť výstavu. Ako som sa tam tak prechádzal, objavil som zarastený bunker, v ktorom sa schádzali narkomani. Vyhodili sme ich odtiaľ, bunker vyčistili, vyrobil som 150 fotografií z rekonštrukcie cintorína, natiahol špagáty, pripevnil na ne fotografie svorkami a výstava v autentickom prostredí bola hotová. A mala veľký úspech.
Komu bunker patril a ako ste ho získali vy?
MK: V čase, keď som bunker našiel, bol majetkom nikoho, nik sa k nemu nehlásil, dokonca ani armáda. S kolegom som sa preto dohodol, že spravíme dobrovoľnícku akciu a bunker opravíme, veď je to predsa časť našej histórie. Založili sme občianske združenie Zachráňme petržalské bunkre, investovali sme vlastné finančné prostriedky a čas a vzniklo múzeum o dejinách československej armády, zamerané na vzdelávanie detí a mládeže. Keď už bolo všetko opravené, ozvala sa armáda, že bunker je ich. A tak sme si ho museli od nich odkúpiť.
Máte nejakú predstavu, ako by mohli petržalské bunkre fungovať?
MK: Mojou víziou je vybudovať niečo podobné, ako je napríklad v Normandii – teda komplex múzeí zameraných na určitú oblasť, ktoré ročne prilákajú tisíce návštevníkov. Bolo by to prospešné nielen školám či obyvateľom, ale pomohlo by to aj cestovnému ruchu. Rád by som opravil aj bunker č. 13, ktorého potenciál by sa dal veľmi pekne využiť. Bohužiaľ, z majetkovo-právneho hľadiska to momentálne nie je možné.
Pomáha vám mestská časť pri rekonštrukciách či aktivitách, ktoré v bunkri robíte?
MK: Mestská časť Petržalka je členom nášho občianskeho združenia. Sme veľmi radi, že sa starosta Vladimír Bajan do toho zapojil a veľmi nám pomohol. Zastrešil alebo organizoval veľa našich podujatí. Pritiahol k nám známe osobnosti, dokonca aj amerického veľvyslanca. Podporuje iniciatívu nielen nášho združenia. Vďaka nemu bunker výborne funguje a dnes k nám chodia nielen jednotlivci či rodiny s deťmi, ale aj žiaci materských, základných a stredných škôl. A musím skonštatovať, že ich téma bunkrov veľmi zaujíma.
Spája sa s bunkrom nejaká zaujímavá povera?
MK: Áno, vraví sa, že keď sa mladá dvojica príde pozrieť na západ slnka pri bunkri, do roka a do dňa sa zosobášia. Stalo sa to aj mojej dcére a mnohým známym, dokonca vraj aj „Staropetržalčanovi“ Jaroslavovi Gustafíkovi.
Je pravda, že vo vašom bunkri bola Eva Braunová?
MK: Je to pravda, Eva Braunová s Hitlerom tam naozaj boli. Potvrdil nám to aj jeden vojak, ktorý bol istý čas v bunkri. A ako dokument slúži aj fotografia, na ktorej je Eva zachytená.
Na záver nám povedzte, či ste v súvislosti s bunkrom zažili milú alebo vtipnú príhodu.
MK: Jedného dňa sem prišli štyria žiaci, jedno dievča a traja chalani. Mohli mať od 12 do 14 rokov. Vraj u nás boli so školou a veľmi sa im páčilo, tak sa prišli pozrieť opäť. „Ujo, my sme sa prišli pozrieť znovu, ale nemáme peniaze, lebo ešte nezarábame,“ povedali mi. Tak si to tu môžete odpracovať, povedal som a podal im náčinie na úpravu bunkra. Vedel som, že aj tak si to budem musieť opraviť (veď to boli ešte deti), ale chcel som, aby mohli aj oni priložiť ruku k dielu a byť hrdí na to, že pomohli dobrej veci. Po práci som ich obdaroval vojenskou odmenou – dostali odznaky. Neverili by ste, ako sa tešili. A ja s nimi.
Povedzte nám niečo o bunkri Vrba.
IJ: Tieto objekty sa pôvodne volali ochranný úkryt či pechotný zrub. Všetci ich však volali jednoducho bunkre. V rokoch 1933 – 1936 sa stavali typy Šnejdárek a neskôr, v rokoch 1937 – 1938, typy ŘOP. O výstavbu nášho bunkra sa zaslúžil generál Jozef Šnejdárek a bol postavený v roku 1934. Názov dostal B – – miesto kde sa nachádzal – Bratislava, S – stanovište, 6 – poradové číslo stavby a Vrba – krycí názov. Bunker B-S 6 Vrba postavil 4. ženijný pluk z Bratislavy. Bunkre sa nikdy nestavali podľa nejakej šablóny a každý takýto objekt je jedinečný a atypický.
Pre koľko ľudí je bunker určený?
IJ: Pôvodne bol stavaný pre približne 10 ľudí. Veliteľom objektu bol zvyčajne desiatnik a s „kolegami“ z iných objektov sa dorozumieval prostredníctvom telefónnej siete.
Ako ste sa dostali k tomu, že máte vlastný bunker?
IJ: Po 2. svetovej vojne sa o bunkre starala armáda a viac menej ich aj udržiavala. Zlom nastal v roku 2000, keď sa armáda rozhodla bunkre ako prebytočný majetok predať za symbolickú 1 Sk. Nik však o bunkre záujem nemal a my sme boli ešte veľmi mladí a bunkre nás vôbec nezaujímali. Samozrejme, pechotné zruby postupne chátrali, rozkrádali sa, nasťahovali sa sem bezdomovci, narkomani… Zmena nastala v roku 2009, keď sa jeden fotograf rozhodol zorganizovať výstavu fotografií v bunkri B-S 8 Hřbitov. Pre veľký záujem návštevníkov sa na ňom začali robiť rekonštrukčné práce, do ktorých sme sa pridali už aj my. Zmeny, ktorým bunker prešiel, boli na nepoznanie. Neskôr sme spoločne založili OZ Zachráňme petržalské bunkre. A keďže už názov OZ napovedá, že ide o viac bunkrov v Petržalke, rozhodol som sa spolu s ďalšími štyrmi kamarátmi, že zachránime ďalší. A tým bola naša Vrba.
Nemali ste problémy s rekonštrukciou či majetkovo-právnym vysporiadaním objektu?
IJ: S rekonštrukciou ako takou nie, s kúpou objektu áno. Začali sme opäť odznovu. Požiadali sme úrady, že by sme radi zrekonštruovali ďalší bunker, na čo nám oni odpovedali, že vraj: „To môže povedať každý, že zrekonštruuje bunker“. A tak sme znovu museli založiť nové občianske združenie, tentoraz s názvom OZ B-S 6 Vrba. Objekt sme vyčistili, vymaľovali, doplnili výdrev a čakali, že už bude náš. Keď bolo všetko spravené, prišiel znalec a pre úrady spravil odhad ceny. Argumentovali sme priloženou fotodokumentáciou, aby brali do úvahy počiatočný stav nie to, čo sme do neho investovali z vlastných prostriedkov. Povedal, že v poriadku. Nakoniec nám prišla vojenská polícia oznámiť konečnú sumu – 4 590 eur. Neverili sme vlastným očiam. Objekt, ktorý ponúkali za 1 korunu, nám ponúkli za takmer päťtisíc eur. A tak sme museli zohnať peniaze. Jeden si požičal z banky, ďalším požičali rodičia a tešili sme sa, že bude bunker náš. Chyba! Až na poslednú chvíľu nám dali vedieť, že bunker ide do dražby a suma 4 590 eur je vyvolávacia cena. Neostávalo nám nič iné, len dražiť vo virtuálnej aukcii. Počas nej nám doslova tiekli nervy. Protivník v aukcii neustále prihadzoval na poslednú chvíľu. Nakoniec sa nám podarilo v poslednej minúte prihodiť 500 eur. Suma za náš bunker vtedy už bola 7 000 eur. A vyhrali sme. Objekt bol náš a my sme sa stali hrdými majiteľmi.
Aké sú prevádzkové náklady?
IJ: Prevádzkové náklady sú okolo 1 500 eur, kde spadajú aj náklady na benzín do generátora, nájom za pozemok, daň z nehnuteľnosti, rôzne dobové artefakty, ktoré zháňame aj cez internet, kosenie trávy okolo pozemku a mnohé iné.
Pozemok pod vaším bunkrom patrí cirkvi. Prečo nie je váš?
IJ: Niekoľkokrát sme prosili cirkev, aby nám pozemok pod bunkrom a v jeho okolí predala alebo aspoň dala do dlhodobého prenájmu. Vraj sa nedá. Maximálne nám ho môžu dať na tri roky. Čo nám situáciu vôbec nerieši, nakoľko takto nemôžeme žiadať ani o rôzne dotácie, fondy a podobne, z ktorých by sme mohli opäť investovať do opráv či vybavenia bunkru.
Čo vás najviac teší?
IJ: Bunker Vrba je ako naše dieťa. Staráme sa oň a teší nás každý pokrok, každý nový dobový predmet. A, samozrejme, veľkú radosť nám robia návštevníci, či už ide o jednotlivcov alebo skupiny a či je to počas roka prípadne v rámci akcií Noc múzeí a Noc lampášov.
