Koučka maľby tvrdí, že neexistuje antitalent. Ako umenie dokáže zmeniť život, dozviete sa v rozhovore s Andreou Mozolovou.
Umenie. Pre niekoho abstraktný pojem, pre iného súčasť jeho každodenného života, vďaka ktorému dostáva bytie tie správne farby. Platí to i v prípade Andrei Mozolovej, ktorá okrem tvorby svojich obrazov už roky vyučuje maľbu deti a dospelých.
Čo bolo vo vašom živote také zlomové, že ste sa rozhodli pre umenie?
Výtvarné a kreatívne aktivity ma sprevádzali od malička. Vždy som sa cítila „vo svojej koži“, keď som mohla tvoriť. Ale je pravda, že v živote sú fázy, kedy vás okolnosti zavejú aj iným smerom. Ja som po vysokej škole pracovala pár rokov vo veľkej korporátnej firme. Tiež úžasné obdobie, s ľuďmi a pre ľudí, zaujímavé, pestré, veľa cestovania…, ale presne z rovnakých dôvodov som sa po materskej dovolenke k tej práci už nevrátila. Pri malých deťoch som si to nevedela predstaviť. A tu nastal okamih, kedy som sa vrátila k maľovaniu a postupne sa to stávalo mojou hlavnou aktivitou a činnosťou.
Ako vám maľovanie zmenilo život? (pomáha vám napríklad odbúrať stres a podobne?)
Áno, veľmi obohacuje vnútorne. Je to pre mňa veľmi pozitívna energia.
Keďže ste koučka maľby, zastávate aj vy názor, že maľovať vie alebo sa dokáže naučiť každý? Stalo sa vám, že ste mali na svojich hodinách doslova antitalent?
Áno, je to činnosť, ktorou niečo pekné vzniká. A miera krásy výsledku je veľmi individuálna.
Ja tvrdím, že každý to má v sebe v určitej miere. Tak ako má každý v sebe určitú mieru vkusu, tak dokáže aj tvoriť… A potom stačí spoznať pár princípov a pravidiel, k tomu pripustiť svoju kreativitu, fantáziu a originál je na svete 🙂 Nestretla som sa s antitalentom. Aj keď každý druhý človek to na začiatku o sebe tvrdí 🙂 . Potom sa dopracujeme k takému výsledku, že sami neveria, čo z nich „vyliezlo“. Pre mňa je najkrajšia lichôtka, keď ma účastníci kurzov nazývajú (citujem): Kúzelníčka (že som to z nich vykúzlila … 🙂 )
Vyučujete aj deti. Ako podľa vás rodič zistí, že jeho dieťa je veľmi talentované a mal by ho v tom podporovať?
Jednak rodič by mal podporovať každé dieťa, ktoré často a veľa kreslí. Jednak v ňom už niečo vzniká, jednak to potrebuje a jednak je to prax, ktorou sa posúva dopredu. A mieru talentu? To by som riešila asi až následne… a prirodzene pridávala viac a viac. Pretože miera úspechu človeka v umení podľa mňa naozaj nesúvisí priamo úmerne len s talentom. Je tam potrebný záujem, snaha, túžba… ako vo všetkom 🙂
Na aké dielo ste najviac hrdá?
Jeej, no tých mám viac… Pri mnohých to pocítim, keď ho dokončím, že je pre mňa „srdcovka“. Pri pár sa mi aj o trošku ťažšie lúči ako pri iných (takmer všetky tanečné)… Ak mám vybrať len jeden, tak asi taký takmer trojmetrový výrabaný pre nás domov Harmónia dvojíc.
Akú techniku využívate a odkiaľ najčastejšie čerpáte inšpiráciu?
Maľujem akrylom na plátno, s kopou iných médií – tmely, gely, pasty… a zbožňujem špachtľu. Špachtľou pracujem na obrazoch viac ako so štetcom. Niekedy iba so špachtľou.
Existuje v tejto oblasti nejaká méta, ktorú sa chystáte ešte pokoriť?
Nedávam si žiadne méty. Mám za sebou pár výstav na Slovensku, jednu v Londýne, nejaké sympóziá.
Posledné štyri roky sú nesmierne plné kurzov, čo sa teším, preto nestíham výstavy. Ale vôbec mi to nevadí, nechýba. Mám radosť, ak stíham maľovať aj ja.
Prejavili o vaše obrazy záujem aj celebrity?
Ja neviem, kto sú celebrity. Ale pre mňa je pocta, keď si môj obraz vyberie ktokoľvek. Pred pár rokmi ma milo prekvapila manželka Jula Viršíka, kúpila mu odo mňa obraz (tuším na výročie). Som asi obľúbenou autorkou pre Maťka Tótha s manželkou Lenkou (tí si vybrali už tuším 6 či 7 kusov). Moje obrazy visia aj u iných športovcov – Nasťa Kuzminová, Alexander Slafkovský. Ale ja si naozaj vážim práve takých, ktorí si prídu kúpiť aj viackrát a nemusia byť celebrity 🙂
Žijete v meste pri Bratislave, uvažovali ste o bývaní v hlavnom meste?
Ja som v Bratislave priamo žila štyri roky, ďalších šesť rokov aktívne dennodenne dochádzala do práce.
Bratislavu mám rada, veľmi rada mám kopec ľudí v nej, mám tam veľa priateľov. Trochu menej rada mám dochádzanie do nej. Ale keďže žijeme na „periférii“, považujeme sa za súčasť a skôr sa sústreďujeme na to príjemné a pozitívne 🙂
