Už v marci nás čaká paralympiáda v Pjongčangu. O úspechu paralympijských športovcov sa však nehovorí až tak ako o tých olympijských. A to aj napriek tomu, že handicapovaní medailisti to majú omnoho ťažšie a je čo obdivovať. Prinášame vám rozhovor s jedných z nich.
Predseda Slovenského paralympijského výboru Ján Riapoš je už dvadsaťpäť rokov pripútaný k invalidnému vozíku. Táto životná rana ho však nezlomila, práve naopak. Vďaka nej prekonáva sám seba a prekážky berie ako výzvy, ktoré obohacujú jeho život. V súčasnosti patrí medzi najúspešnejších slovenských paralympionikov. Na konte má štyri zlaté a jednu striebornú medailu, ktoré získal na troch olympiádach.
Napriek nepriazni osudu ste sa stali športovcom a podarilo sa vám získať viacero úspechov. Čo vás k tomu viedlo a čo bolo pre vás takým prvotným stimulom?
Som 25 rokov na vozíku, takže už je to dlhšia doba. Úraz sa mi stal práve vo februári v roku 1993, keď cestou do Zlatých Moraviec som dostal v automobile mikrospánok a strižná sila mi prerušila chrbticu a miechu medzi piatym až siedmym krčným stavcom, takže v tom čase som ani netušil, čo to znamená. Dostal som sa do Národného rehabilitačného centra, kde boli športovci po úraze a vďaka nim som sa zoznámil s paralympijským športom. Motivovali ma stretnutia s nimi. V tom čase som ani nevedel, čo znamená poranenie miechy, tak som to bral ako chrípku. Čiže tá nevedomosť mi ako keby umožnila pokračovať ďalej. Predpokladal som, že za chvíľu sa vrátim do bežného života. Myslím si, že možno aj tá nevedomosť mi vliala taký počiatočný optimizmus.
V marci vás čaká paraolympiáda v Pjongčangu. Aké sú vaše očakávania? Do koho vkladáte najväčšie nádeje?
Sme v období, keď sa konajú olympijské hry a práve prebiehajúce hry ukazujú, že sa bude potrebné v prvom rade vysporiadať s mnohými nástrahami počasia, s organizáciou a tak ďalej. Tú organizáciu, na tú sa vieme pripraviť, horšie je to s počasím. To je nevyspytateľné. Dnes sa snažíme ten tím pripravovať tak, aby bol pokojný, odolný a prišiel dobre pripravený. Nedávno sa vrátila z Kanady nevidiaca paralympijská zjazdárka so svojou navádzačkou Henrieta Farkašová s Veľkým glóbusom, takže to je naše najväčšie želiezko v ohni. Rovnako slabozraký zjazdár Jakub Krako. Ďalej Martin France, Miroslav Haraus, ale, samozrejme, aj ďalší, ktorí budú na paralympiáde. Myslím, že tie očakávania sú od každého, kto sa kvalifikoval a má medailu.
Patríte medzi najúspešnejších slovenských paralympionikov. Existujú vo vašom živote ešte nejaké méty, výzvy, ktoré chcete zdolať?
Medaila je len taká čerešnička na torte vo vašom živote. Ak niečo robíte a získate ju, tak samozrejme vás to poteší, ale tá cesta k tej medaile je myslím si veľmi dôležitá. Pretože stretávame množstvo prekážok, ktoré je potrebné prekonávať a čím viac prekážok v našom živote vyriešime, tým sme skúsenejší. Tým náš život rastie a kvalita života, samozrejme, stúpa. Preto je dôležité vnímať prekážky nie ako niečo, čo vás zaťažuje, ale ako výzvu. Paralympionizmus je o výzvach a prekonávaní seba samého, prekonávaní limitov, ktoré vám dáva fyzické obmedzenie. V tomto, myslím si, je v zahraničí ten paralympionizmus niekde ďalej.
Čo vám dodáva silu a energiu ísť ďalej, ak sa ocitnete v úzkych?
Pre mňa je určite najväčšou inšpiráciou a motiváciou Boh a viera, pretože viera je základ, ktorý máme. Viera v život, viera v lásku, pretože Boh je láska. To sú atribúty, ktoré mám v srdci a budem sa snažiť, aby boli každodennou súčasťou môjho života.
