Hoci sa dnes pán Juraj Fürst teší početnej rodine i pevnému zdraviu, jeho detstvo je veľmi smutné a bude navždy poznačené spomienkami na II. svetovú vojnu. Prečítajte si jeho životný príbeh v našej novej rubrike Spomienky pamätníkov.
Pozn. redakcie: Rozhovor bude doplnený o časti zo stránky edah.sk, ktoré vysvetlia kontinuálny chod života p. Juraja a bude rozdelený na sekcie pre ľahšie čítanie.
„Moje šťastné detstvo skončilo v Petržalke – v Bratislave vo veku 6 rokov. Našu rodinu tri roky prenasledovali slovenskí gardisti po mestách na Slovensku. V roku 1942 nás uväznili v koncentračnom a pracovnom tábore v Seredi, mal som osem rokov. Odvtedy ubehlo 78 rokov, počas ktorých som žil v tieni šoa. Prežil som štyri koncentračné tábory. Dnes mám 88 rokov. Ale žijem a pamätám si!.“
Ovládal iba nemčinu
Ako napovedá úryvok z knihy Holokaust na Slovensku. Seredské svedectvá, ktorý napísal sám pán Juraj, narodil sa v roku 1932 Petržalke na Drevenej ulici č. 6. Mal staršieho brata Petra. Na ich pozemku sa nachádzal drevosklad, v súčasnosti na ňom stojí Incheba Expo Bratislava.
1. Aké bolo vaše detstvo?
„Mal som krásne detstvo a peknú rodinu. Mali sme drevosklad a tam boli kone, mali sme aj psov, auto. Všetko bolo také dobré, mali sme vychovávateľku Nemku, rozprávali sme s ňou len nemecky. Do 6 rokov som nevedel slovensky, len nemecky.“
2. Spája sa vám s týmto obdobím vtipná či úsmevná historka?
„Pred naším obchodom chodila električka do Viedne, boli tam koľaje. Noha sa mi zasekla medzi ne, boli sme v panike a môj brat bol šikovný, otvoril mi topánku a obidvaja sme ušli.“
Vysťahovaní z vlastného domu
V roku 1938 bol Jurajov otec mobilizovaný do československej armády. Počas Anschlussu Československo odstúpilo Petržalku Nemcom a celá rodina sa musela z domova vysťahovať. Inventár skladu sa presťahoval k otcovmu bratovi.
Rodina začala bývať v prenajatom byte pri Dynamitke. Postupne začali vychádzať protižidovské opatrenia, udávanie Židov bolo na dennom poriadku. Museli sa vysťahovať aj z prenajatého bytu.
Pán Juraj sa dostal s rodinou do pracovného a koncentračného tábora v Seredi v máji 1942. V Seredi začali stavať veľkú továreň dreva a otcovi navrhli, aby tam prišiel pracovať ako odborník v drevárstve. Mohlo to ochrániť rodinu pred deportáciou do Poľska.
3. Do transportov do Poľska sa dostali z rodiny váš strýko, teta aj bratranec. Prežil niekto z nich?
„Neprežili.“
Život v seredskom tábore
Štvorčlenná rodina bývala v izbe veľkosti 3 x 4 metre. Chýbala im kúpeľňa a záchodov bolo málo. V tomto baraku bývali tzv. zvýhodnení Židia. Barakov bolo v tábore päť, v poslednom neboli izby a všetci žili pokope.
4. Koľko obyvateľov bolo v seredskom tábore?
„Celý tábor mohol mať okolo tisíc obyvateľov.“
5. Okrem vás s bratom boli v tábore ďalšie deti. Prebiehalo tam vyučovanie?
„Áno. Spravili 2 triedy, chodili sme tam na niekoľko hodín. Väčšinou 2-3 hodiny pred obedom. Učitelia neboli prísni.“
Tábor vyrábal veľa vecí. Mama pána Juraja najprv vyrábala sieťované tašky, neskôr bola preradená na maľovanie. Obaja bratia boli priradení do stolárskej dielne, kde vyrábali stavebné stolárstvo aj drevené hračky ako koníky a pod.
Návšteva Adolfa Eichmanna
Jeden z najhlavnejších organizátorov nacistického holokaustu zavítal na inšpekciu aj do tábora v Seredi. Juraj sa s ním stretol.
6. Eichmanna ste videli naživo. Ako si na neho spomínate?
„Keď prišiel na inšpekciu, pracoval som v dielni. Prišiel so skupinou veliteľa tábora. Muselo byť všetko pred ich príchodom čisté. Prišiel so skupinou a zastal predo mnou, pozeral, ako šmirgľujem koníky. Nič sa ma nepýtal, zastavil na minútku a pozrel sa. Vedel som, kto to je, ale nevedel som, aký je zločinec.“
Útek zo Serede a opätovný návrat
V lete 1944 sa Jurajovi a bratovi podarilo utiecť. Otec im dal inštrukcie, aby utiekli pred obedom o 11.00 hod. a išli k ich známemu – drevárovi. Na ďalší deň prišli rodičia za nimi.
Ich cieľ bolo dostať sa do Piešťan, kde bývali sestra a mama ich mamy. Taxíkom sa im podarilo dostať do Piešťan, no dlho si slobodu neužili. Opäť začali chytať Židov. Rodina sa rozdelila, Juraj išiel s otcom a brat s mamou.
Mamu s bratom chytili gardisti. O pár dní bol odhalený aj Juraj s otcom. Ich babka sa pred hliadkou skryla do truhlice s múkou a keď ju vytiahli, bola celá biela. Pred cestou Serede sa robil výber transportu do poľského vyhladzovacieho tábora Osvienčimu. Žiaľ, Jurajova babka odišla transportom.
Po návrate do tábora Sereď II sa situácia zhoršila. Už sa nepracovalo. Stráž sa k väzňom správala veľmi zle, čo sa nezaobišlo bez fyzického a psychického týrania.
Poľský koncentračný tábor
V novembri 1944 opustil transport s Jurajovou rodinou Sereď. Mali šťastie v nešťastí. Vojaci SS vyhnali väzňov do barakov. Ak by totiž dorazili o deň skôr, Juraja s bratom by ako deti brali rovno do plynu.
Vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau bol najväčší vyhladzovací nemecký tábor. Zriadili ho neďaleko poľského mesta Osvienčim. Podľa odhadov tam bolo zavraždených viac než milión ľudí. Ďalší zomreli na následky chorôb. Do plynu bolo poslaných približne milión deportovaných.
Väzni boli následne rozdelení na mužov a ženy. Na ich ruky sa v Auschwitz-Birkenau tetovali čísla.
7. V poľskom tábore ste dostali číslo B-14026, no Vaša mama A-26097. Viete vysvetliť, čo značia písmená a čísla v označení?
„Nikto presne nevie, čo znamená B. Ľudia to vysvetľovali tak, že B je ako Birkenau, ale nie je to spoľahlivé.“
8. Niektorí preživší sa rozhodli zbaviť spomienky na vojnu odstránením tetovania, no vy ho stále máte.
„Nerozmýšľal som o odstránení, nedal som si ho dole. Mám ho na ľavej ruke.“
Pochod smrti
Francúzsky lekár si vzal Juraja na pomoc. Stal sa z neho „lekársky učeň“, čo mu zabezpečilo viac pohodlia – mal prístup k teplej vode.
V januári sa však tábor evakuoval. Začal sa tzv. Pochod smrti. V zime pri -25 stupňov Celzia, nevhodne oblečení a len s jedným chlebom a margarínom, prišli obaja bratia do mesta Gleiwitz. Naložili ich do vagónov a poslali do tábora v Buchenwalde.
Vymodlená záchrana
V Buchenwalde dostal Juraj ďalšie číslo 120041. V tomto období sa začal formovať v tábore tvz. detský blok 66 (Kinderblock). Vzali tam všetky deti s cieľom zachrániť ich. Obaja bratia sa do neho dostali.
V tom období mal Juraj vysokú horúčku a nebol na tom zdravotne dobre. Upadol aj do bezvedomia. Vzali ho do nemocnice, kde sa zotavil a mal silu pokračovať. Vyslobodenie nastalo 11. apríla 1945 americkou armádou.
9. Ako reagovali americkí vojaci, keď vás uvideli?
„Americkí vojaci boli úplne šokovaní. Netušili, že nejakú takú strašnú situáciu tu majú čakať a že taký pohľad sa im naskytne.“
Ešte na Slovensku v seredskom tábore otec vyzval rodinu, že sa všetci po vojne stretnú na Šulekovej ulici v Bratislave. Obaja bratia i rodičia prežili.
Život po vojne
Juraj sa s bratom prihlásil do sionistickej organizácie Hašomer Hacair, ktorá vychovávala mládež pomáhajúcu pri budovaní nového štátu Izrael. V roku 1949 sa tam aj vysťahoval a zmenil si meno na Naftali.
Juraj nám porozprával, že v Izraeli sa oženil, má dcéru, vnukov i pravnukov. Mal tri autoškoly, posledných 25 rokov pred dôchodkom mal veľkoobchod s liekmi, ktorým zásoboval lekárne.
Momentálne je na dôchodku. Veľa cestuje do Nemecka, kde stretol i kancelárku Angelu Merkelovú. Na Slovensku stretol v seredskom Múzeu holokaustu prezidentku Zuzanu Čaputovú. Mesto Weimer mu udelilo ocenenie váženého občana.
Rád sa vracia aj do Bratislavy, medzi jeho obľúbené miesto patrí napríklad Sad Janka Kráľa.
Poznáte osobu z Bratislavy, ktorá prežila niečo zaujímavé alebo máte unikátne spomienky dokonca vy? Ozvite sa nám na email redakcia@bratislavaden.sk.
