Prečítajte si povesti o dvojici kamarátok, ktoré rozdelila láska k jednému mužovi či o strašidelnej skale bojovníkov na Devínskej Kobyle.
Tieto príbehy sa udiali pred mnohými rokmi. Keby si ich ľudia nerozprávali a neodovzdávali z generácie na generáciu, zapadli by prachom.
V dnešnom článku si predstavíme tri povesti, ktoré boli kedysi pre miestnych obyvteľov také strašidelné, že im nedali spávať. Stará Bratislava mala veľa strašidiel a prízrakov.
Strašidelná skala bojovníkov
Ako uvádza Ivan Szabó v publikácii Prešporsko-bratislavské strašidlá, pred desiatkami rokov ste mohli nájsť na južnej strane Devínskej Kobyly skalu, dnes ju už nevidieť. Viaže sa k nej starý príbeh a všetko začalo v Dúbravke.
Ján mal troch synov a chcel si postaviť nový dom. Rodina sa vybrala na Devínsku Kobylu, aby našla vhodnú skalu na novostavbu. Najviac sa chlapcom pozdávala žulová skala, ktorá tvarom pripomínala skupinu ľudí a vykopali ju. Na stavenisko ju doviezli neskoro večer a pobrali sa domov.
Ďalší deň sa v krčme začali šíriť zvesti o vysokých a chudých bojovníkoch v zvláštnom odeve, aký sa dnes už nenosí. Nazerali do dúbravských domov a niečo hľadali.
Jednej noci sa rodina zobudila na hrmot a všimla si, že do okien jej nazerajú čudní vojaci. Otec sa ich spýtal, čo chcú. Jeden z vojakov odpovedal, že chlapi odvliekli z ich hrobu náhrobný kameň a rušia tak ich večný spánok. Vojak dodal, že zomreli v boji pod Devínom za slobodu ľudí a nebudú mať pokoj, kým skala nebude späť na pôvodnom mieste.
Nasledujúce ráno rodina vrátila skalu na Devínsku Kobylu. Odvtedy sa po dedine už žiadni vojaci neprechádzali a rodina sa rozhodla, že nový dom už nepotrebuje.
Dievča s kyticou hortenzií
Na Schöndorfskej ulici bývala kedysi Hortenzia a milovala kvety. Slúžila u mešťana a viedla mu celú domácnosť. Meno Hortenzia nebolo v Prešporku rozšírené, no vždy na svoje meniny dostalo dievča farebnú kyticu hortenzií.
Hortenzii však názor na tieto kvety zmenila kamarátka, ktorá ju pred nimi varovala a tvrdila, že priťahujú blesky. Kamarátka jej rozpovedala historku, kedy mladá pastierka kráv čakala na svojho milého v horách. Hoci počula jeho volanie, nechcela vyjsť von v búrke. Na druhé ráno vyšla von, no našla mŕtveho milého s kyticou hortenzií. Zabil ho blesk.
Hortenzia sa kvetov zľakla a rozhodla sa, že zájde k dunajskému mostu, kde bola kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Niesla kyticu hortenzií a chcela ju položiť ku kaplnke, no keď sa priblížila, nebo stmavlo a udreli blesky. Okolo dievčiny sa vytvoril vodný vír a niekam ju niesol.
Blesk udrel aj do sošky svätého a zhodil ju do Dunaja. Sošku vylovili pri Komárne, no po Hortenzii nebolo ani stopy. Jedného dňa ju niekto videl s kyticou hortenzií v Prešporku, keď bolo opäť nebo tmavé. Zjavila sa vždy tam, kde udrel blesk.
Prešporská bosorka
Agáta a Uršuľa boli nerozlučné kamarátky. Obe chodili často do Prešporka a pracovali ako práčky. Dievčatá často zašli do centra mesta, kde si kúpili niečo pod zub a pozorovali okolie. Jedného dňa si všimli pekného tovariša Peena, ktorý obe kamarátky pozval na rande a opakovalo sa to niekoľko týždňov.
Tovarišovmu šarmu podľahli obe dievčatá, no mladík viac uprednostňoval Agátu. Uršuľa svojej kamarátke šťastie nedopriala a narastla v nej túžba po pomste. Napísala na magistrát list, v ktorom udala Agátu, že je bosorka, spáva s čertom a ľuďom robí zlé veci.
Agáta sa musela postaviť v roku 1602 pred súd. Počas mučenia sa priznala, že vyrobila mastičku, ktorá usmrtila údenára, počarovala starcovi a nemohol prestať kašľať, dokonca oslepol. Mala taktiež lietať na metle. Súd ju uznal vinnou v 24 bosoráckych veciach.
Upálili ju 24. mája toho istého roku pod Michalskou bránou, čo dokumentuje pamätná tabuľa vsadená do chodníka. Na smrť kamarátky sa pozerala taktiež spokojná Uršuľa. Po čase ju začali ťažiť výčitky svedomia a to bol aj dôvod, prečo sa onedlho pobrala na druhý svet. Vraví sa, že dodnes Uršuľa nenašla pokoj, hodinu pred polnocou sa zjaví na Michalskej veži a pozerá smerom, kde upálili Agátu.
