Autorka kníh Tetovač z Auschwitzu a Cilkina cesta po vydaní tretieho príbehu Tri sestry opäť zavíta na Slovensko. Práve o slovenských Židoch rozprávajú jej príbehy z kníh. Tie sú spomienkami skutočných ľudí, troch sestier ktoré samy oslovili autorku, aby vyrozprávala ich príbeh.
Heather Morris je svetoznáma autorka kníh Tetovač z Auschwitzu, Cilkina cesta a najnovšie aj Tri sestry. Jej príbehy sú skutočnými spomienkami ľudí zo Slovenska, ktorí prežili holokaust a tábory smrti. Prvá kniha sa venuje príbehu tetovača Laleho z Auschwitzu, druhá je pamiatkou na Cilku, ktorá okrem koncentračného tábore prežila aj gulag na Sibíri. Tretia kniha je zahrnutá spomienkami troch sestier zo Slovenska, ktoré napriek ťažkým skúškam osudu držali spolu a chránili jedna druhú v pekle na zemi.
Cez príbehy troch sestier chce zanechať odkaz pokory, lásky a sily. Ako zdôraznila, práve v dnešných časoch je to veľmi dôležité.
Po vydaní tretej knihy a po pandemickej prestávke autorka opäť mieri na Slovensko a navštívi aj Bratislavu. Ako nám sama prezradila, miluje staré uličky mesta a veľmi rada sa sem vracia. Pani Morris si Slovensko zamilovala a cíti sa tu ako doma. Dokonca má v pláne sama sprevádzať svoju vydavateľku, ktorá s ňou pricestuje z opačného konca sveta. V rozhovore nám prezradila, na ktoré miesta sa v Bratislave rada vracia a ktoré si nenechá ujsť.
Prečo vás zaujal práve príbeh slovenských Židov odvedených do koncentračných táborov?
„V deň, keď som v decembri 2003 stretla Laleho Sokolova, ktorý bol tetovačom v Osvienčime, som vedela, že chcem počuť jeho príbeh a príbeh iných ľudí, ktorí prežili holokaust. Skombinovala som trávenie času s tými, ktorí prežili a realizáciu vlastného výskumu. Občas sa stalo, že spomienky a fakty z histórie sa úplne nezhodovali. Vtedy som si určila, že budem písať práve o spomienkach človeka, ktorý zažil a bol svedkom nacistických zajateckých táborov.“
Už v minulosti ste navštívili Slovensko a aj Bratislavu. Čím vás zaujali?
„Áno, niekoľkokrát som navštívila vašu krásnu krajinu. Strávila som čas v Bratislave, Košiciach, Krompachoch, Sabinove a Bardejove. História a krása veľkých miest aj menších vidieckych mestečiek je podmanivá a priťahuje ma späť.“
Dá sa teda povedať, že Slovensko či Bratislava vám prirástli k srdcu a našli ste si tu niečo „svoje“?
„Rozhodne. Môj vzťah k ľuďom v Krompachoch, rodnom meste Laleho, je veľmi skutočný a pre mňa veľmi dôležitý. Bolo mi cťou pomáhať pri vytváraní múzea holokaustu. Práve to, ako ma tu počas mojich návštev, už povedzme pre mňa „doma“ privítajú, ma núti sa sem znova a znova s láskou vrátiť. V časoch pandemických obmedzení a cestovateľských zákazov to bolo veľmi frustrujúce.“
Kam máte najbližšie v Bratislave namierené a čo by ste chceli v meste ešte navštíviť?
„Čas na prechádzku po námestí, či po starobylých uličkách, ktoré vedú k hradu, sú pre mňa nevyhnutnosťou. Dúfam, že budem mať tiež čas ukázať mojej sprievodnej vydavateľke Margaret galérie. A tiež neviem, čo mám očakávať, keď navštívim festival Pohoda v Trenčíne.“
„Samozrejme nemôžem prísť na Slovensko a nenavštíviť Košice, Krompachy a tiež sa teším na svoju prvú návštevu Vranova nad Topľou.“
Zaujímali ste sa počas výskumov a rozhovorov s pamätníkmi na Cilku či Laliho aj o históriu Bratislavy, upútali vás jej niekdajšie uličky?
„Absolútne. Najmä história Bratislavy je taká bohatá na prvky, o ktorých som ako dieťa čítala len v Encyklopédii Britannica. Pokúšať sa pochopiť históriu siahajúcu pred dobou bronzovou zaberie viac ako jeden život, ale som odhodlaná naučiť sa čo najviac. Fascinuje ma ten pocit, že stojím tam, kde predo mnou stálo toľko iných.“
„Možnosť prejsť sa po uliciach, kadiaľ kráčali králi a kráľovné na svojej korunovácii v katedrále svätého Martina, bolo ako cestovať späť v čase. To, že historické ulice, cesty a budovy sú naďalej udržiavané a zachované, je dôkazom hrdosti, ktorú máte na svoje mesto, svoju krajinu, svoju kultúru. A je to také vychádzkové mesto bez ohľadu na vek.“
Napokon vás po predošlých dvoch príbehoch kontaktovali slovenské sestry samy od seba. Aký to bol pocit, keď sa vám ozvali, aby ste vyrozprávali ich príbeh rovnako, ako ten Laleho?
„Vyrozprávať príbeh Troch sestier, najmä dvoch z nich, Líviin a Magdin, ktoré ešte stále žijú, bolo pre mňa poctou a veľmi vzrušujúce. Bolo to oslavou spomienok na ne, ich príbeh bol obrovským zážitkom. Tieto tri dievčatá pripisovali svoju silu a odhodlanie hodnotám, ktoré im vštepovali ich slovenskí rodičia.“
Čo odporúčate čitateľom vašich kníh? Aké poučenie by si z príbehov mali vziať?
„Jadrom príbehu Cibi, Magdy a Lívie je súrodenecká láska, rodinná láska. Požiadať a prijať pomoc od niekoho, koho milujete viac ako život sám, a dať to aj späť sú životné lekcie, ktoré dnes rezonujú viac ako kedykoľvek predtým. Je ľahké stratiť sa v našom modernom, rušnom živote. Je teda dôležité zastaviť sa a oceniť to, čo máte, čo vám dali tí z minulosti, môže to byť neuveriteľná pomoc pri zvládaní výziev budúcnosti.“
