Snímka hovorí o hrdinstve rodičov, ktorí poslali svoje deti pred druhou svetovou vojnou z nacistického protektorátu Čechy a Morava do vtedy relatívne bezpečného Londýna.
V dome kultúry v bratislavskej Dúbravke uviedli v utorok večer v slovenskej premiére dokument Ruky na skle. Snímka, ktorú režírovala reportérka Veronika Homolová Tóthová, hovorí predovšetkým o hrdinstve rodičov, ktorí poslali svoje deti pred druhou svetovou vojnou z Československa do v tom čase relatívne bezpečného Londýna, kde mali byť zásluhou sira Nicholasa Wintona adoptované do tamojších rodín.
Film zároveň zobrazuje vznik pamätníka iniciovaného samotnými, dnes už vyše 80-ročnými „Wintonovými deťmi“. Ten odhalili v máji 2017 v Prahe a je vernou kópiou dverí vagóna, ktorým sa deti pred začiatkom druhej svetovej vojny dostali z nacistického protektorátu Čechy a Morava do Británie.
Reportérka v snímke akcentuje predovšetkým fakt, že väčšina rodičov svoje zachránené deti už nikdy nevidela a tí, ktorí sa po drsnej odluke aj stretli, tak či tak už nedokázali nadviazať na predchádzajúci rodinný život.
Špeciálna premiéra
„Na začiatku toho filmu sa zdá, že sú tam vlastne štyri šťastné príbehy, lebo tí rodičia prežili a podarilo sa im ujsť. No keď ten film vidíte a počujete, o čom ten ich život v Británii potom bol, aj keď boli spolu, tak si uvedomíte, že tam vlastne neexistuje šťastný príbeh. Sú príbehy, ktoré mali lepší koniec, lebo tí ľudia mali dopriateho viac času, ktorý mohli spolu stráviť, ale naozaj šťastný príbeh, taký, že by ten život pokračoval nerušene ďalej, taký tam v podstate nenájdete,“ povedala autorka pre agentúru SITA.
Dokument už videli v Prahe a Londýne. Slovenská premiéra snímky bola však pre Homolovú Tóthovú podľa vlastných slov špeciálna.
„Bolo to také poďakovanie všetkým, ktorí nám s tým filmom pomáhali, lebo to nie je len o tom, že ja mám nejakú ideu a napíšem si scenár a mám výborného kameramana, strihača a niekto mi urobí skvelú hudbu, ale aj o tom, že všetky tie dokumenty, ktoré robíme, sa snažíme robiť ako doku-drámy, čo znamená, že sú tam aj hrané časti a na to potrebujete strašne veľa ľudí, veľký komparz, bez toho sa to nedá. My sme tam mali viac ako 50 detí, 25 dospelých, potrebujete ich dobovo obliecť, potrebujete im vysvetliť, ako sa vtedy deti správali k svojim rodičom, ako sa rodičia správali k svojim deťom, ako sa držal kedysi kufrík a všetky tieto veci… Zároveň mám veľké šťastie, že od prvého dokumentu, ktorý som robila, čo bol atentát na Heydricha, sa mi podarilo spojiť s Klubom priateľov vojenskej histórie a pin-up dievčatami, ktoré sa dokonale vyznajú v dobovej móde, majú k dispozícii dobové kostýmy, a keď som niečo nevedela, hneď mi vedeli poradiť. Tá spolupráca bola naozaj vo všetkých ohľadoch úžasná a za to patrí všetkým moje veľké ďakujem,“ uviedla reportérka.
