Ak sa nebojíte a radi si prečítate niečo nadprirodzené, vydajte sa s nami po stopách známych bratislavských strašidiel.
Cez deň sa bojí menej ľudí, pretože je svetlo. Avšak keď nastane noc a mnohí sa ponoria do spánku, netušia, kto alebo čo sa môže pohybovať po nočných uličkách.
Rovnako ako takmer každé mesto, aj Bratislava má pár prízrakov, ktoré údajne videli ľudia a ich zážitky sa tradujú vo forme príbehov a povestí dodnes. O niektorých z nich sa hovorí v knihe Ivana Szabóa – Prešporsko-bratislavské strašidlá.
Biela pani strašiaca na Bielej ulici
V centre mesta kedysi býval tovariš Franc, ktorého záľubou bolo pitie alkoholu. V miestnych krčmách bol ako doma a často odchádzal až s príchodom polnoci.
Víno mu pomotalo hlavu aj v jeden večer. Nazrel do každej brány domu, no všetky boli zatvorené s výnimkou tej na Bielej ulici. Vkročil dnu, no následne si uvedomil, že v dome nebýva.
Pri kvetinových záhonoch zazrel priesvitnú postavu od hlavy po päty v bielom. Pozrel sa lepšie a uvidel ženu, ktorá polievala krhlou kvety. Vial od nej chlad. Franc ženu neoslovil a potichu sa vytratil z cudzieho dvora.
Franc sa ráno prebudil vo svojej posteli. Domácej sa zdôveril so svojím zvláštnym zážitkom a žena sa ho rovno spýtala, aké číslo domu včera navštívil. Tovariš odpovedal, že číslo 3.
Od domácej sa dozvedel, že v danom dome bývala pani Božena, ktorá mala dobré srdce a starala sa o chudobných z celého mesta. Zomrela pred niekoľkými rokmi a na poslednú rozlúčku prišlo veľa chudobných. V hrobe zrejme nenašla pokoj a bolo jej ľúto vyschnutých záhonov, tak ich polievala.
O pár mesiacov neskôr opitý Franc opäť išiel domov cez Bielu ulicu a nevynechal dvor číslo 3. Nazrel dnu a opäť Biela pani polievala záhony. Keď mala krhlu prázdnu, otočila sa a chcela si nabrať viac vody, keď v tom uvidela tovariša. Zľakla sa a premenila na kameň. Podobu Bielej panej zachytáva socha dodnes.
Hrôzostrašný dom na Hlavnom námestí
Keď prechádzali ľudia v starej Bratislave po Hlavnom námestí, vyhýbali sa budove prezývanej Burg. Dôvodom bolo, že v nej strašilo a údajne existovalo veľa svedectiev.
Jedným z nich je zážitok, ktorý rozpovedal francúzsky vojak. Ubytoval sa na 4. poschodí domu a o polnoci sa zobudil. V izbe sa mu zjavilo 12 starcov a chceli vojaka zabiť. Tvrdil, že keby nemal šabľu, tak určite zomrie. Vojak ráno ukazoval veliteľovi dosekaný nábytok a steny ako dôkaz.
Ďalšie svedectvá sú podobné. Krajčír z Viedne sa taktiež ubytoval v dome a o polnoci sa mu zjavil starec, ktorý len gánil a celú noc sa prechádzal po izbe s pergamenom. Strašidelných starcov videla i jedna slúžka, ktorá išla na 4. poschodie po uhlíky.
Príbeh so strašidelnými starcami začal, keď Prešporok chceli dobyť a vyrabovať nepriateľské vojská. V Burgu sa zišli hlavní predstavitelia mesta a dohodli sa, že nepriateľa si získajú na svoju stranu bohatými darmi. Vybrali sa do tábora nepriateľa, no vojaci ich namiesto privítania pochytali, mučili a napokon zabili.
Odvtedy sa pravidelne na 4. poschodí domu ozýval nárek a nezrozumiteľné slová starcov. V dome sa ľudia báli bývať a časom spustol. Mesto ho napokon v roku 1883 zbúralo a v tom istom roku postavil na mieste bývalého Burgu vysoký dom vinár František Palugyay.
Vlkodlak z vinohradov
Na mieste dnešných domov nad Kozou bránou boli kedysi dlhé vinohrady. Na jeseň však úroda lákala zlodejov a bolo nutné, aby na vinohrady dozerali strážnici. Hoci im vinohradníci platili nemalé peniaze, medzi mužmi nebol o túto prácu veľký záujem.
Vinohradníkom sa napokon podarilo odhaliť pravdu, prečo sa do práce nikto nehrnie. Jeden zo strážnikov prezradil, že okolo polnoci v hornej časti vinohradov nastal hluk. Strážnik vedel, že to nie sú zlodeji, pretože tí kradnú čo najtichšie. Skryl sa za búdu a čakal.
V tme zazrel veľkého čierneho psa, ktorého prirovnal k veľkosti teľaťa. Pes sa rozbehol k cintorínu a mal na krku zlatý kľúč, ktorým si vraj vedel otvoriť bránu na cintoríne. Z papule mu šľahal plameň a ak niekoho po ceste do vinohradov stretol, spálil ich plameňom a ľudia sa premenili na skaly. Skameneli aj tí, ktorí psa videli na cintoríne. O prešporskom vlkodlakovi sa viac nevie.
Vlkodlak je netvor, ktorého názov sa skladý z dvoch staroslovanských slov vlk a dlak. Druhé slovo označuje chlpatú zvieraciu kožu. Človek sa mohol na tohto netvora premeniť aj pre uvalenie kliatby. Verilo sa, že ide o duševnú chorobu lykantropiu.
Zakliaty prievozník na brehu Dunaja
Prievozník Dezider už mal dávno odísť na staré kolená na zaslúžený oddych, no stále musel prevážať ľudí cez Dunaj. Môže za to kliatba, ktorá ho uväznila na člne.
Dezider ako mladý rád vesloval, čo neschvaľovala jeho manželka. Mala uštipačnú a zlostnú povahu, preto prievozník radšej trávil voľný čas na rieke. Jeho manželka bola bosorka, ktorá sa premenila na pekné dievča a tak nalákala k sebe Dezidera. Bosorka však zistila, že svojho manžela už nezmení a prekliala ho k večnému prevádzačstvu.
Raz prevážal mladého križiaka, ktorý si všimol starcovu strhanú tvár a spýtal sa ho, prečo ešte pracuje. Dezider sa mu zveril a poprosil križiaka, aby sa v svätej zemi spýtal múdreho pustovníka, ako sa môže kliatby zbaviť.
Roky plynuli a križiak sa pri Dunaji neobjavil. Po skončení dlhej vojny sa križiak vracal domov a potreboval previezť na druhý breh. Dezider bol veľmi zvedavý a chcel hneď odpovede, no križiak mu odvetil, že mu pustovníkov odkaz zdelí až po prekročení rieky. Keď čln priplával k druhému brehu, križiak vyskočil a ponáhľal sa preč.
Deziderovi zakričal, že kliatba pominie, ak vloží svoje remeslo do rúk tomu, koho preváža. Nahnevaný Dezider hodil veslo po križiakovi, no buchlo o strom a zlomilo sa. Z rieky sa vynorila veľká vlna, ktorá pohltila prievozníka i jeho čln.
Rybári loviaci v rieke tvrdia, že videli siluetu člna so starcom, no nemal veslo. Objavoval sa vždy ráno s príchodom nového dňa. Ranný opar nad hladinou Dunaja sa preto volá Deziderova hmla.
