Len málokto vie, že priamo v Petržalke, pár krokov od dnešných ulíc a parkov, fungoval počas druhej svetovej vojny koncentračný tábor Engerau. Takmer dve tisícky maďarských Židov tu prežívali nepredstaviteľné utrpenie, ktoré skončilo tragickým „pochodom smrti“. O tejto temnej kapitole bratislavskej histórie sa dlho mlčalo.
Na sklonku druhej svetovej vojny sa dnešná bratislavská Petržalka, v tom čase súčasť nacistického Nemecka, stala miestom jedného z najtemnejších príbehov našich dejín. Len pár mesiacov pred oslobodením Bratislavy tu vznikol pracovný tábor Engerau, ktorý sa neskôr premenil na koncentračný tábor smrti. Dlhé desaťročia sa o ňom takmer vôbec nehovorilo – až výskum slovenských etnológov v posledných rokoch priniesol nové zistenia.
Do Petržalky bolo na prelome novembra a decembra 1944 deportovaných takmer dvetisíc maďarských Židov. Ich úlohou bolo vybudovať obranný val proti postupujúcej sovietskej armáde.
„Toto nebol typický koncentrák s barakmi za ostnatým drôtom. Väzni žili v pivniciach, na povalách, senníkoch či rozpadajúcich sa domoch,“ vysvetlila pre Petržalku etnologička Monika Vrzgulová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, ktorá sa výskumu tábora dlhodobo venuje.
Poznáte príbeh zabudnutej časti Petržalky? Mala kúzelné meno, ale žili tu najchudobnejší Prešporčania
Podľa archívnych záznamov bolo územie rozdelené na šesť menších podtáborov. Tie sa nachádzali v okolí dnešnej Incheby, na Starom Háji či pri reštaurácii Leberfinger, ktorá ako jediná z tých čias stojí dodnes. Väzni museli pracovať od svitu do mrku, pričom boli vystavení hladu, zimy aj každodennému násiliu. Obyvatelia Petržalky ich vídali, no komunikovať s nimi mali prísne zakázané. Napriek tomu sa našli jednotlivci, ktorí riskovali vlastný život, aby im pomohli.
Tragický koniec tábora prišiel 29. marca 1945, len týždeň pred oslobodením Bratislavy. Namiesto plánovanej evakuácie do rakúskeho Bad Deutsch-Altenburgu sa pochod väzňov zmenil na pochod smrti. Strážcovia, opití vínom, cestou zabíjali každého, kto nevládal pokračovať. Tí, ktorí prežili, sa nakoniec dostali do tábora Mauthausen – mnohí však zomreli ešte počas cesty.
Po oslobodení Bratislavy bola vytvorená vyšetrovacia komisia, ktorá na vonkajšej strane petržalského cintorína objavila päť masových hrobov. V nich ležalo 460 tiel mužov – všetkých židovského pôvodu. Príčiny smrti boli desivé: strelné rany, podvýživa, omrzliny či vnútorné krvácania po bití. Hrobár Leopold Prepelica, ktorý obete pochovával, s nasadením vlastného života ukrýval ich osobné veci a dokumenty, aby nezmizli bez stopy. Práve vďaka nemu sa podarilo identifikovať niekoľko desiatok z obetí.
Strašidelný príbeh zo starého Prešporka vám naženie zimomriavky. Okolo prekliateho miesta možno denne chodíte
V rokoch po vojne sa o tábore Engerau takmer nehovorilo. Obyvatelia chceli zabudnúť na utrpenie a sústrediť sa na nový život. Mlčanie pretrvalo až do 60. rokov, keď novinári z Večerníka opäť otvorili otázku jeho existencie. Skutočný vedecký výskum sa však začal až v 21. storočí.
„Keď mladým ľuďom hovoríme o holokauste, je dôležité ukázať im, čo sa dialo priamo v ich meste. Vtedy pochopia, že história sa netýka len vzdialených miest, ale aj ich ulíc,“ dodáva Vrzgulová. O tábore a hrôzach v ňom informuje aj Múzeum petržalského opevnenia.
Rakúska historička Claudia Kuretsidis-Haider neskôr odhalila, že s dozorcami a veliteľmi tábora sa po vojne konalo až šesť súdnych procesov. Deväť z nich skončilo trestom smrti – čo predstavovalo až 30 percent všetkých rozsudkov smrti v Rakúsku za nacistické zločiny.
KVÍZ: Bratislava kedysi znela inak: Poznáte staré názvy častí mesta a obcí v okolí? Navštívte Hochštetno alebo Koldorf
Dnes pripomína tábor Engerau len nenápadný pamätník na petržalskom cintoríne. Väčšina jeho obetí zostala neidentifikovaná, no ich príbehy prežívajú v archívoch a spomienkach. Miesta, kde sa odohrávali hrôzy, sú dnes plné života – stojí tam Incheba, parky či obytné domy. Málokto tuší, že pod nimi leží pôda nasiaknutá krvou stoviek nevinných ľudí.
Príbeh Engerau je silnou pripomienkou toho, že aj za našimi domovmi sa skrývajú dejiny, ktoré nemožno umlčať. Obeťami boli skutoční ľudia – otcovia, synovia, priatelia – ktorí si zaslúžia, aby ich mená neupadli do zabudnutia.
