Pamätáte sa na točiace ruské kolo, zrkadlový labyrint či autodrom v petržalskom Lunaparku?
Lunapark sa rozprestieral na Tyršovom nábreží v Petržalke. Svoju najväčšiu slávu zažil v 80-tych a 90-tych rokoch minulého storočia. Hlavné mesto sa tak mohlo hrdiť svojim vlastným zábavným parkom. Lunapark zabával tisícky Bratislavčanov, taktiež i zahraničných návštevníkov. V areáli zábavného parku ste mohli nájsť aj stánky s občerstvením či strelnicu.
Na petržalskej strane Dunaja Lunapark nestojí už 16 rokov. Jeho definitívny koniec nastal na prelome rokov 2003 a 2004. Majiteľ Lunaparku nesplácal mestu nájomné za pozemok, čo je jednou z príčin ukončenia prevádzkovania zábavného parku. Druhou príčinou, prečo raj zábavy už ďalej nefungoval, bola jeho poloha – tým, že sa nachádzal blízko pri rieke, nevyhol sa častým povodniam, ktoré ničili konštrukcie kolotočov.
Spomienky pamätníkov
Aj keď svoje brány zatvoril Lunapark pred mnohými rokmi, v srdciach Bratislavčanov je podnes a majú naň pekné spomienky. Niektorí sa v ňom nielen zabávali, ale aj pracovali. Prečítajte si, ako si na neho na Facebooku mestskej časti Petržalka zaspomínali pamätníci.
„Ja som mala najradšej zrkadlový labyrint. Posledná smutnopekná spomienka je, keď už im to nešlo, nikto tam nechodil a my sme šli venčiť psíka s maminou k Dunaju a ujo kolotočár bol tak šťastný, že niekto prišiel, že keď som chcela ísť na ruské kolo, nechal nás povoziť sa s maminou zadarmo. Lebo mal radosť, že máme radosť. Dodnes si pamätám jeho tvár aj ten moment.“ Napísala pani Jana.
„Dá sa povedať, že s Lunaparkom som spätá celý život. Vyrastala som v starej časti Bratislavy, s rodičmi sme často navštevovali Lunapark. Od devätnástich bývam v Petržalke, s deťmi sme tam často trávili voľné chvíle. No najkrajšie boli na 1 a 9. mája, tam to žilo, vystúpenia, tancovačky, proste veselo. Skoro ráno sme spolu so švagrinou na bicykloch zašli do Lunaparku na nákup ovocia a rôznych potravín, ktoré nebolo bežné kúpiť v obchode. Ako 17-ročná som tam predávala nanuky, ruskú zmrzlinu.“ Zaspomínala si pani Zuzka.
„Ako dieťa sme tam často chodili, na ruskom sme sa raz hore zasekli, uff, to boli zlé pocity… Ešte aj keď ho zavreli, tak odtiaľ vyhrávala dlho hudba, ktorú sme ako pubertiačky počúvali na lavičke blízko pri ňom.“ Podelila sa o zážitky pani Janka.
„Ako dieťa som sa stratila v zrkadlovom bludisku a mamina ma našla po plači. Odvtedy mám jemnú klaustrofóbiu.“ Priznala pani Linda.
„Vždy ma fascinoval ten loping. Bála som sa toho, že však dole hlavou to nie je možné. Keď som vyrástla, bála som sa už naozaj a nevyskúšala.“ Zaspomínala si pani Štĕpánka.
„Z domu pod Nový most autobusom, Propelerom na kolotoče, celý deň zábava, balón v ruke, Propelerom na druhý breh naspäť, autobusom domov aj s balónom a dole na parkovisku mi balón uletel. Taký srdcervúci rev som spustila, že mama nemala to srdce a šli sme rovnako naspäť len pre ten balón. Neskôr som tam pracovala v pokladni a na ďalšiu sezónu v Pekle a na loďke.“ Napísala pani Janinka.
„Koleso sme volali hali šali, doteraz si ho tak pamätám a cukrová vata. Aj vláčik mám v živej pamäti.“ Pripísala svoje zážitky pani Jana.
„Krásne obdobie dospievania, prvé randenia, predprázdninová nálada, zábava po povinnom prvomájovom sprievode, frajeri kolotočiari.“ Zaspomínala si pani Bea.
