Dnes patria k obľúbeným miestam na prechádzky, no kedysi vyzerali úplne inak. Železná studienka v Bratislave lákala návštevníkov na kúpele, hudbu, tanec aj člnkovanie na rybníkoch. Pod Bratislavským hradom zase viedli kamenné schody, ktoré súviseli s unikátnym vodovodným systémom z 18. storočia.
Bratislava má miesta, ktoré dnes vnímame ako samozrejmú súčasť mesta, no ich minulosť by mnohých prekvapila. Železná studienka bola kedysi vyhľadávaným výletným strediskom s kúpeľmi, reštauráciou, hudbou a tancom.
Pod Bratislavským hradom zas existovali uličky a kamenné schody, ktoré spájali niekdajšie Podhradie s hradným areálom. Pozrite sa, ako sa tieto lokality zmenili a čo po ich niekdajšej sláve zostalo.
Ak sa dnes vyberiete na Železnú studienku, pravdepodobne si predstavíte lesné chodníky, rybníky a oddych v prírode. Koncom 19. storočia však táto časť Bratislavy, vtedy známej ako Prešporok, ponúkala návštevníkom oveľa viac. Ľudia sem prichádzali nielen za lesmi a pokojom, ale aj za spoločenským životom, občerstvením a zábavou.
Dôležitú úlohu v histórii lokality zohral prameň vody, v ktorej sa zistil obsah železa. Práve s ním sa spája vznik miestnych kúpeľov. V roku 1826 mesto nechalo vodu preskúmať a o dva roky neskôr otvorili Ferdinandove kúpele, pomenované po uhorskom kráľovi Ferdinandovi V.
Bratislava ukrýva úžasné príbehy: Kde stáli Púčkové domy, aký starý je Sad Janka Kráľa a na čo slúžili Vydrické jazierka?
Významnou osobnosťou ďalšieho rozvoja areálu bol podnikateľ Jakub Palugyay. V roku 1844 kúpele kúpil a premenil ich na hotel s približne dvadsiatimi izbami a reštauráciou. Železná studienka sa tak postupne menila na obľúbené výletné miesto, kam prichádzali obyvatelia mesta aj príslušníci vyšších spoločenských vrstiev.
Návšteva Železnej studienky na konci 19. storočia nemusela znamenať iba prechádzku lesom. Pri kúpeľoch sa nachádzal záhradný pavilón s tanečným parketom, kde počas víkendov hrávala hudba. Konali sa tu majálesy, juniálesy, rodinné oslavy aj podujatia rôznych spolkov.
Prešporčania tak mohli spojiť výlet do prírody s posedením v záhrade, jedlom a spoločenskou zábavou. Miesto, ktoré dnes mnohí vyhľadávajú predovšetkým na oddych od mestského ruchu, malo v minulosti aj výraznú spoločenskú funkciu.
Kúpeľná sláva však nevydržala navždy. Pôvodná budova postupne chátrala a v roku 1970 ju zbúrali. Zanikol aj železitý prameň, ktorého osud súvisel so zmenami vodného režimu v údolí. Historické letovisko tak postupne stratilo svoju pôvodnú podobu.
Výraznou súčasťou Železnej studienky sú aj vodné nádrže. Ich história siaha do roku 1846, keď vznikla sústava štyroch umelých rybníkov. Pôvodne slúžili na zabezpečenie vody pre mlyny na potoku Vydrica.
Postupom času sa vodné plochy stali aj súčasťou rekreačného prostredia. Historické pohľadnice z prelomu 19. a 20. storočia zachytávajú člnkovanie na vode obklopenej lesmi. Návštevníci si tak mohli užívať prírodu aj aktivity, ktoré dnes mnohí považujú za neodmysliteľnú súčasť výletov na Železnú studienku.
Menil sa aj osud samotných mlynov. Keďže ich pôvodná funkcia postupne zanikala, niektoré objekty získali nové využitie a premenili sa na výletné hostince. Príkladom je ôsmy mlyn, neskôr známy ako Klepáč, ktorý zachytáva historická fotografia datovaná rokom 1899.
Uhádnete, kde sa v Bratislave nachádzajú tieto miesta len zo starých fotografii? Ukrývajú zaujímavé hádanky
Zatiaľ čo Železná studienka pripomína niekdajší výletný život Prešporčanov, pod Bratislavským hradom sa nachádzala ďalšia zaujímavá súčasť historického mesta. Kamenné schodisko spájalo starú Vydricu a Zuckermandel pri Dunaji s vyššie položenou časťou hradného kopca.
Schody neboli iba pešou skratkou. Ich vznik súvisel aj s vodovodným systémom, ktorý mal v 18. storočí zabezpečiť zásobovanie Bratislavského hradu vodou. Tento príbeh sa spája s Wolfgangom von Kempelenom, vynálezcom a inžinierom narodeným v Prešporku.
V 60. rokoch 18. storočia sa riešilo, ako dostať vodu z Dunaja na hradný kopec. Kempelen navrhol systém, ktorý umožňoval čerpať vodu do výšky viac než 80 metrov. Pri vodovodnom potrubí viedlo kamenné schodisko, vďaka ktorému sa dalo dostať k zariadeniu a v prípade potreby ho kontrolovať alebo opravovať.
Trasa prechádzala aj niekdajšími uličkami Floriánska a Oeserova v Podhradí. Schodisko smerovalo do priestoru pri Leopoldovej bráne, ktorá tvorila jeden z prístupov do hradného areálu. Prepájalo tak nábrežie s hradným kopcom v čase, keď bola táto časť mesta prepojená hustejšou sieťou uličiek a chodníkov.
Niekdajšia Vydrica a Zuckermandel boli dôležitou súčasťou historickej Bratislavy. V ich uličkách sa nachádzali rôzne typy domov a podľa historických opisov tu koncom 18. a začiatkom 19. storočia stáli aj bohatšie domy a paláce.
Schody a úzke uličky pomáhali prekonávať výrazné výškové rozdiely medzi Dunajom, Podhradím a hradným areálom. Boli súčasťou každodenného života obyvateľov a zároveň ukazujú, že hradný kopec nebol od zvyšku mesta oddelený tak ako dnes.
Podoba územia pod Bratislavským hradom sa výrazne zmenila počas asanácií v 20. storočí. Veľká časť pôvodnej Vydrice a Zuckermandla zanikla, zmenilo sa nábrežie aj svah pod hradom a mnohé staré uličky stratili svoju pôvodnú funkciu.
Kamenné schody existovali ešte v druhej polovici 20. storočia, ich spojenie s pôvodnou zástavbou sa však postupne prerušilo. Zanikla tak časť historickej pešej siete, ktorá kedysi prepájala rôzne výškové úrovne mesta.
Zvyšky starých chodníkov a historické dokumenty dnes pripomínajú, ako vyzeralo Podhradie pred veľkými urbanistickými zmenami. Schodisko je zaujímavé nielen ako pozostatok niekdajšej dopravnej trasy, ale aj ako súčasť príbehu o technických riešeniach, ktoré mali zabezpečiť fungovanie Bratislavského hradu.
