Bratislava, ktorú poznáme dnes, vyzerala pred sto či dvesto rokmi úplne inak. Na miestach, kadiaľ denne prechádzate, kedysi fungovali vychýrené hostince, malé pekárne, vinárne, remeselnícke dielne aj obchody s módou. Niektoré ulice mali dokonca úplne iné názvy a ich osud ovplyvnili požiare, vojny či rozsiahle búranie.
Dnešné centrum Bratislavy ukrýva množstvo príbehov, ktoré by ste pri bežnej prechádzke možno vôbec nečakali. Na miestach, kde dnes stoja administratívne budovy a moderné mestské domy, kedysi fungovali vyhľadávané hostince, malé obchody, pekárne aj remeselnícke dielne.
Niektoré lokality sa postupne premenili, iné takmer úplne zmizli. Pozrite sa, ako vyzerali vybrané časti Prešporka a čo všetko sa s nimi v priebehu desaťročí udialo.
Niektoré štvrte boli plné života, iné dokonca čelili opakovaným záplavám alebo požiarom. A viaceré z nich takmer úplne zmizli pri rozsiahlych asanáciách.
Vajnorská ulica v Bratislave sa mení. Vodiči sa musia pripraviť na obmedzenia, čaká vás uzávierka, pribudne tretí pruh
Jednou z ulíc s prekvapivo bohatou minulosťou je dnešná Jesenského ulica. Kedysi sa však volala Ružová, nemecky Rosengasse a maďarsky Rózsa utca. Jej pomenovanie nevzniklo náhodou. Súviselo so zájazdným hostincom U zlatej ruže, ktorý patril k vyhľadávaným podnikom niekdajšieho Prešporka.
Hostinec otvorili v roku 1758 a neskôr sa z neho stal hotel. Jeho návštevníkom mal byť dokonca cisár Jozef II. Podľa historických záznamov sa v Prešporku v roku 1773 zdržiaval inkognito, pričom počas pobytu mal využiť práve toto ubytovacie zariadenie.
Zlatá ruža však nebola jediným podnikom, ktorý ulicu preslávil. V roku 1799 tu pribudol hostinec Biely kôň a v roku 1820 sa v dolnej časti nachádzal aj Červený vôl. Neskôr ho nahradil rovnomenný hotel. Po prvej svetovej vojne ho získal hoteliér Karel Bláha a premenoval na Plzeňský dvor. Budova poškodená počas druhej svetovej vojny napokon zanikla.
Ešte pred vznikom honosnejších domov mala táto lokalita úplne odlišný charakter. Nachádzala sa v priestore bývalého dunajského predmestia, kde sa rozprestierali záhrady a vodné ramená. Výstavbu komplikovali pravidelné záplavy, ale aj obranné pravidlá, ktoré obmedzovali budovanie pevných objektov pred mestskými hradbami.
Časť dnešného územia Jesenského ulice mohla byť v stredoveku dokonca zaplavená plytkou vodou. Po jej zasypaní sa priestor pravdepodobne využíval ako trhovisko alebo miesto na skladovanie dreva privážaného po Dunaji na pltiach.
Postupne sa okolie menilo na prestížnejšiu mestskú lokalitu. Staršie objekty zbúrali a na ich mieste vznikol nový administratívny a obytný komplex podľa návrhu architekta Alexandra Skuteckého. Dokončili ho v rokoch 1935 až 1936.
Na svoju dobu išlo o modernú stavbu s ústredným kúrením, teplou vodou a systémom zberu odpadu cez zvislú šachtu. Fasádu zdobil domáci travertín a interiér svetlozelený sliezsky mramor.
Zaujímavý je aj vývoj pomenovania. Po Ružovej ulici sa v roku 1921 objavil názov Ulica sultána Mohameda V. V roku 1926 sa používalo pomenovanie Jesenského, ale ešte aj Ružová ulica. Počas nasledujúcich politických zmien sa názov opäť menil a dnešné pomenovanie sa napokon ustálilo po druhej svetovej vojne.
FOTO: Mestská polícia v Bratislave má novú interaktívnu učebňu, umožňuje im trénovať modelové situácie bez rizík
Úplne iný príbeh ponúka komplex Unitas na Šancovej ulici. Na prvý pohľad ide o jednoduché funkcionalistické domy s vonkajšími pavlačami. V skutočnosti však predstavujú jeden z najvýznamnejších experimentov sociálneho bývania v medzivojnovej Bratislave.
Komplex na Šancovej 21 až 63 navrhli architekti Fridrich Weinwurm a Ignác Vécsei. Projekt vznikol v roku 1931 a výstavbu dokončili v rokoch 1931 až 1932. Jeho cieľom bolo ponúknuť kvalitné, hygienické a cenovo dostupné bývanie aj ľuďom s nižšími príjmami.
Unitas tvorí sedem samostatných päť- až šesťpodlažných domov, ktoré stoja v rovnobežných radoch kolmo na Šancovu ulicu. Architekti sa zámerne vyhli tradičnej hustej blokovej zástavbe. Chceli totiž zabezpečiť, aby sa do bytov dostalo viac denného svetla a čerstvého vzduchu.
Pôvodne tu vzniklo 290 bytov, z toho 240 jednoizbových a 50 dvojizbových. Hoci boli pomerne malé, ich dispozície mali byť praktické a účelné.
Charakteristickým prvkom sú vonkajšie pavlače, z ktorých sa vstupuje do jednotlivých bytov. Nachádzajú sa na severnej strane budov a umožňovali obmedziť potrebu vnútorných chodieb. Takéto riešenie zároveň pomáhalo znižovať náklady na výstavbu.
Architekti mysleli aj na interiérové vybavenie. Pôvodne navrhli vstavaný nábytok a ľahký mobiliár z oceľových rúrok. Tento zámer sa však napokon nerealizoval a obyvatelia si byty zariaďovali podľa vlastných možností.
Za projektom stál predovšetkým Fridrich Weinwurm, ktorý patril k najvýznamnejším predstaviteľom modernej architektúry na Slovensku. Presadzoval jednoduchosť, funkčnosť a stavby bez zbytočných dekorácií. Jeho cieľom nebolo iba vytvárať nové budovy, ale aj zlepšovať každodenný život ich obyvateľov.
Jeho osud však poznačili protižidovské represie počas druhej svetovej vojny. V roku 1941 ho uväznili v Ilave a jeho ďalší osud zostáva nejasný. Jeho spolupracovník Ignác Vécsei zahynul v koncentračnom tábore.
K okoliu Unitasu patrí aj jedna zaujímavá spomienka na niekdajší mestský život. Medzi Šancovou a Kominárskou ulicou sa nachádzalo kúpalisko s 25-metrovým bazénom. Pre obyvateľov okolitých domov predstavovalo obľúbené miesto letného oddychu. Predávali tu aj zmrzlinu a podľa spomienok pamätníkov mal areál príjemnú komunitnú atmosféru.
Kúpalisko fungovalo s prestávkami približne do roku 1970. Neskôr ho prestavali na ihrisko a pôvodný bazén zanikol. Unitas prežil aj druhú svetovú vojnu, hoci okolité budovy utrpeli vážne škody. Dobové fotografie z júna 1945 zachytávajú jeho povojnovú podobu aj zničené objekty v blízkom okolí.
Zaniknuté schody pod Bratislavským hradom aj staré kúpele na Železnej studničke: Objavte s nami zabudnutú históriu mesta
Jednou z najväčších premien Bratislavy prešla historická židovská štvrť pod hradom. Dnešná podoba okolia Mosta SNP a Staromestskej ulice len málo pripomína časy, keď tu fungovali desiatky malých obchodov, pekární, cukrární, mäsiarstiev a remeselníckych dielní.
Židovská ulica, známa aj pod nemeckým názvom Judengasse, bola úzko spätá s dejinami bratislavskej židovskej komunity. Až do roku 1840 mali Židia výrazne obmedzené možnosti usadiť sa inde. Niekdajšia štvrť mala dokonca dve brány, ktoré sa na noc zatvárali. Išlo teda o pomerne uzavretý priestor, v ktorom sa prelínalo bývanie, obchod, práca aj náboženský život.
Na ulici ste kedysi našli množstvo rozličných prevádzok. Historické spomienky hovoria o starožitníctvach, pekárenskom obchode Heller, cukrárni s drobným pečivom či veľkom židovskom mäsiarstve. Pri mäsiarstve sa dokonca nachádzal betónový kanál, ktorým odtekala krv z porážky zvierat.
Medzi obľúbené pochúťky patrili makové rožky z pekárne U Stürzera. V malej cukrárni sa zase predávali obšnicle, teda drobné sladké pečivo. Podľa spomienok pamätníkov stáli približne 20 halierov, takže za pomerne malú sumu si zákazníci mohli odniesť celé vrecko sladkostí.
Obchodná ponuka však nebola jedinou zaujímavosťou. Obyvatelia sa venovali rozličným remeslám. Pracovali tu fľašiari, klobučníci, kožušníci, murári, obuvníci, viazači, klinčiari aj obchodníci s rôznym tovarom. Svoje miesto tu mal dokonca aj farbiar hodvábu.
Štvrť mala aj silný sociálny rozmer. V roku 1937 tu otvorili Židovskú ľudovú kuchyňu, ktorá poskytovala jedlo chudobným členom komunity, študentom a žiakom ľudových škôl. Stravu mohli dostať bezplatne alebo za nízku cenu. Budova sa zachovala v prestavanej podobe a dnes je známa ako penzión Chez David.
Dejiny tejto lokality však poznačili aj veľké požiare. V roku 1809 ju vážne poškodil požiar po bombardovaní mesta napoleonskými vojskami. Ešte ničivejšia pohroma prišla 17. mája 1913, keď oheň zničil až 69 domov.
Definitívnu premenu historickej štvrte priniesla výstavba Mosta SNP a prístupových komunikácií v 60. rokoch 20. storočia. V roku 1961 zbúrali hlavnú ortodoxnú synagógu a v roku 1969 zanikla pri výstavbe mosta aj neologická synagóga a ďalšia časť židovskej štvrte.
Z pôvodnej zástavby zostali len jednotlivé objekty. Medzi najznámejšie patrí Dom U dobrého pastiera, úzky rokokový dom, v ktorom dnes sídli Múzeum hodín. Zachovala sa aj Žigraiova kúria zo 17. storočia, dnes sídlo Múzea židovskej kultúry.
