Desiatky sôch, reliéfov a pamätníkov, ktoré dodnes zdobia Bratislavu, vznikli v skromnom drevenom ateliéri ukrytom vo dvore na Štefánikovej ulici. Alojz Rigele patril medzi najvýznamnejších sochárov svojej doby, no napriek obrovskému talentu a množstvu zákaziek zomrel v chudobe.
Ak sa dnes prejdete historickým centrom Bratislavy, pravdepodobne budete obdivovať množstvo sôch, reliéfov či umeleckej výzdoby budov bez toho, aby ste poznali meno ich autora.
Máloktorý umelec totiž zanechal v uliciach hlavného mesta takú výraznú stopu ako Alojz Rigele. Sochár, maliar a výnimočný portrétista, ktorý sa napriek ponukám pôsobiť v Prahe či Budapešti rozhodol zostať verný rodnému mestu.
Jeho životný príbeh je pritom plný kontrastov. Vytvoril monumentálne dielo, ktoré dnes obdivujú tisíce ľudí, no sám nikdy nezbohatol. Nemal reprezentatívny ateliér ani vilu. Väčšinu svojich najvýznamnejších diel vytvoril v skromnom drevenom prístrešku ukrytom vo dvore na Štefánikovej ulici, ktorý dodnes stojí.
Alojz Rigele sa narodil v roku 1879 v Prešporku. Umelecký talent sa uňho prejavil veľmi skoro. Podľa historika a autora publikácie o Rigelem Zsolta Lehela kreslil už od detstva a čoskoro začal aj modelovať. Používal pritom netradičný materiál – šamot, ktorý sa využíval pri stavbe a opravách pecí.
Tajomstvo Bratislavy, ktoré naháňa zimomriavky: Mor zabil tisíce ľudí a zmenil mesto. Hlásnik Matyáš pred ním varoval
Prvú výstavu mal dokonca ako desaťročný chlapec. Vo výklade kníhkupectva na Michalskej ulici vystavil vlastné práce aj kópie známych sôch. Jeho talent si všimol aj významný sochár Ján Fadrusz, ktorý mladému umelcovi venoval modelovací vosk, stojan a anatomický atlas. Ten Rigele používal prakticky celý život.
Jeho otec si však pre syna predstavoval inú budúcnosť. Chcel z neho mať vzdelaného muža, a tak ho poslal na gymnázium. Školské lavice však neboli miestom, kde by sa mladý Alojz cítil doma. Po neúspechu z matematiky sa rozhodol ísť vlastnou cestou a nastúpil ako učeň do dielne dekoratívneho sochára Adolfa Messmera.
Ukázalo sa, že to bolo správne rozhodnutie. Už ako šestnásťročný pracoval na výzdobe významných budov v meste. Historici pripomínajú, že niektoré sochárske dekorácie vytesal priamo na lešení z kamenných kvádrov zabudovaných do fasády.
Neskôr odmietol ponuku stať sa spolumajiteľom dielne a odišiel študovať na Akadémiu výtvarných umení vo Viedni. Počas štúdia získal viacero ocenení a v roku 1907 uspel v súťaži na epitaf kardinála Petra Pázmánya, ktorý dodnes zdobí Katedrálu svätého Martina. Víťazstvo mu prinieslo dvojročný študijný pobyt v Ríme.
Príbeh ženy spojenej s Beethovenom. Aká bola grófka Terézia Brunšviková? Menila Prešporok a doposiaľ tu nájdeme jej stopy
Jeho kariéra naberala na obrátkach. Významnou zákazkou sa stal aj mramorový reliéf cisárovnej Alžbety Bavorskej, známej ako Sisi, ktorý si objednal samotný cisár František Jozef I. Reliéf pôvodne zdobil Modrý kostolík. Dnes sa nachádza na chodbe miestnej fary a mnohí odborníci ho považujú za jedno z najlepších Rigeleho diel.
Po návrate z Ríma sa v roku 1911 natrvalo usadil v Bratislave. Jeho pracoviskom sa stal nenápadný drevený ateliér vo dvore na dnešnej Štefánikovej ulici. Išlo len o jednoduchý prístrešok s presklenou stenou, ktorý si prenajal od kamenárskej rodiny Mahrovcov. Pôvodne malo ísť o dočasné riešenie, no Rigele tu tvoril až do svojej smrti v roku 1940.
Ateliér sa stále nachádza na Štefánikovej 35-41 vo dvore objektu a Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave ju vedie v kategórii 1A ako hmotná nehnuteľná pamätihodnosť.
Práve tu vznikla veľká časť diel, ktoré dnes tvoria neodmysliteľnú súčasť Bratislavy. Socha Krista na lekárni U Salvatora, reliéfy na Lutherovom dome, výzdoba evanjelickej nemocnice, pomník Heinricha Justiho v Horskom parku či pamätník obetiam prvej svetovej vojny na Murmannovej výšine patria len k malej časti jeho bohatej tvorby.
Azda najznámejším dielom je fontána Dievča so srnkou na Hviezdoslavovom námestí. Rigele síce vyhral súťaž na jej návrh, no dokončenia sa už nedožil. Samotnú sochu napokon podľa jeho návrhu vytvoril Róbert Kühmayer.
Jeho práce však nenájdete iba na námestiach. Rigele bol vyhľadávaným portrétistom a autorom náhrobníkov. V období, keď fotografia ešte nebola bežnou súčasťou života, si mešťanské rodiny objednávali busty svojich detí či manželiek. Sochár ich vytváral zo sadry, kameňa alebo bronzu a získal si mimoriadny rešpekt pre precíznosť a cit pre detail.
Napriek obrovskému talentu a pracovitosti však nikdy nezbohatol. Prijímal množstvo zákaziek, pomáhal kolegom a ovládal prakticky všetky sochárske techniky. Historici ho označujú za človeka, ktorý žil najmä prácou.
Aj preto je paradoxné, že umelec, ktorý výrazne ovplyvnil podobu Bratislavy, nemá v meste vlastný pamätník. Jedinou pripomienkou je nenápadná ulica nesúca jeho meno a chátrajúci ateliér na Štefánikovej.
Jedna z prvých podnikateliek Prešporka bola aj Paulína Hubertová a dokázala niečo, čo bolo pre ženy 19. storočia výnimočné
Ten sa pred niekoľkými rokmi po desaťročiach opäť otvoril verejnosti. Návštevníci mohli vidieť priestory, v ktorých Rigele pracoval, aj súčasných umelcov pokračujúcich v tradícii kamenárskeho remesla.
Práve ateliér by sa podľa mnohých mohol stať živým pamätníkom významného sochára. Symbolickým miestom, ktoré by pripomínalo nielen jeho tvorbu, ale aj obdobie, keď sa z Prešporka stávala moderná Bratislava.
A možno práve v tom spočíva najväčší odkaz Alojza Rigeleho. Nemá monumentálny pomník ani veľkolepé múzeum. Jeho dielom je samotná Bratislava. Stačí sa len pozrieť okolo seba.
Viac vašich tipov a nápadov na články nám posielajte na – redakcia@bratislavaden.sk
