Michal Knitl vedie život, o ktorom sníva veľa z nás – voľný čas trávi na cestách po celom svete. Keď práve necestuje s batohom na chrbte, nachádza sa v Bratislave, kde sa venuje organizovaniu cestovateľských festivalov či písaniu kníh. Ľudia by sa podľa Michala nemali báť a majú cestovať, pretože cestovanie otvára nové obzory. Nahliadnite do jeho zaujímavého života aj prostredníctvom dnešného rozhovoru.
USA, Kanada, Mexiko, Kolumbia, Peru, Španielsko, Taliansko, Veľká Británia, Nórsko, Švédsko, Dánsko, India, Papua Nová Guinea – to je len zlomok krajín, ktoré Bratislavčan Michal Knitl už stihol navštíviť. Potuliek po nových krajinách však nikdy nie je dosť a cestovateľa láka stále napríklad Tasmánia a Nový Zéland.
Na cestovanie podľa Michala nepotrebujete veľa peňazí. Z vlastnej skúsenosti tvrdí, že v priemere minie v hocijakej krajine zhruba 10 až 20 eur na deň. Ušetriť sa dá na ubytovaní, jedle i doprave. V novembri vyšla Michalova 6. kniha Nespútaná Kolumbia.Na webe Festivalu Cestou necestou nájdete mapu všetkých ciest Michala.
Vášeň pre cestovanie sa u rodáka z Bratislavy prejavila už počas štúdia na vysokej škole. Ako tvrdí, vyštudoval Fakultu managementu Univerzity Komenského v Bratislave, no manažuje hlavne seba. Po skončení štúdia nevedel, kam jeho kroky povedú a cítil, že chce na nejaký čas odísť z Európy. A tu začal Michalov dlhý cestovateľský príbeh.
Od roku 2013 organizujete festival Cestou necestou. Predstavíte bližšie tento festival? Kto všetko môže dostať priestor na festivale, aby prednášal o cestovaní?
„Festival Cestou necestou organizujem od marca 2013, kedy bol prvý v Dome kultúry Lúky. Cieľom je inšpirovať ľudí, cestovať a spoznávať nepoznané, ukázať ľuďom, že cestovať môže úplne každý. Bežní ľudia prezentujú svoje zážitky z ciest a po prezentácii sa môžu pýtať, čo ich zaujíma. Veľký festival robíme v marci a novembri v Bratislave, menšie sú po celom Slovensku. V Bratislave robíme aj menšie podujatia každý mesiac okrem leta. Máme už aj stálych prezentujúcich a na stránke máme formulár, kde sa noví prednášajúci môžu prihlásiť. Ak niekto precestoval niečo zaujímavé, tak im dávame priestor. Prednášky bývajú z každého rožku trošku – o turistike, lezení, cestovanie s deťmi, s batohom, autom, motorkou…“
Po skončení školy ste v roku 2008 odišli robiť do zahraničia dobrovoľníka. Čo presne ste robili a v akých krajinách ste pracovali?
„Podarilo sa mi dostať do Európskej dobrovoľníckej služby do Uruguaja, kde som 3 mesiace robil s deťmi a mládežou v centre voľného času. Potom som ešte rok ostal v Južnej Amerike. Za 15 mesiacov som bol pol roka dobrovoľníkom (3 mesiace v Uruguaji, 1 mesiac v Bolívii, 1 mesiac na 2 farmách v Čile, 2 mesiace na stáži cez AIESEC v Brazílii) a zvyšných 9 mesiacov som cestoval.“
Kde bývate počas svojich ciest?
„Pred CouchSurfingom (pozn. redakcie: služba, prostredníctvom ktorej ľudia bezplatne nocujú u hostiteľa) som bol aj na Servase, Hospitalityclube a na rovnakom princípe funguje aj BeWelcome. Všetko sú to stránky, kde si človek môže urobiť profil a môže buď hostiť cestovateľov u seba doma, alebo ísť k nim či sa stretnúť s ľuďmi v meste. Hlavnou ideou nie je ušetriť, ale stretnúť sa s domácimi a vidieť, ako žijú. Uprednostňujem prírodu pred návštevou mesta a návštevu domácich v mestách beriem ako príležitosť niekoho spoznať, dokúpiť si jedlo a oprať si pred ďalšou túrou. V Indii a Pakistane som bol raz aj u ľudí, ktorí mali vlastné služobníctvo, kuchára, hosťovské izby. Niekde som stanoval na záhrade pri niekoho dome a varili sme si spolu alebo išli na výlet.“
Zdolali ste peši Pacifickú hrebeňovku. Opíšete nám bližšie túto dobrodružnú cestu?
„Pacifická hrebeňovka je jedna z najpopulárnejších diaľkových túr na svete. Ročne ju idú tisíce ľudí. Počet limituje povolenie, vďaka ktorému môže túru začať 50 ľudí každý deň. A tak som prvé tri mesiace každý deň stretol aspoň 20 ľudí, ktorí sa vybrali na túto túru. Od mladých a dokonca aj rodiny s deťmi až po dôchodcov. Trasa sa dá zdolať pešo aj na koni. Nie je tam nič strmé, hoci sú tam aj hory vysoké 4-tisíc metrov. Celá trasa vedie po chodníkoch a iba pár kilometrov je po asfalte. Išiel som v roku, kedy bolo miestami najviac snehu za 20 rokov, a tak som 5 týždňov aj kráčal po snehu a spolu s ďalšími sme brodili rieky po pás. Bol to zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem a vrelo odporúčam. Po Sierre som niektoré úseky som vynechal a Sierru s najvyššími horami som išiel dvakrát – aj so snehom, aj bez snehu. Celkovo som v tom roku prešiel 4-tisíc km. Trasu som začal 11. apríla 2019 a domov som priletel 23. septembra 2019.“
Ako ste riešili počas cestovania naprieč divokou prírodou základné veci, napríklad stravovanie, nocovanie či pranie oblečenia?
„Raz za 3-7 dní ide človek do mesta či dediny, kde sú potraviny a vie si dobiť baterky. Boli iba 2 úseky, kde som si bral jedlo na 10 dní. Všetci majú filter na vodu, čiže akákoľvek voda z rieky je v poriadku. Celý čas sa stanuje. Počas Pacifickej hrebeňovky som bol dvakrát u CouchSurferov, u jednej Slovenky a bratranca z druhého kolena, inak som skoro stále stanoval. Nosil som si varič a raz za 1-2 mesiace som si dokúpil plynovú kartušu. Ak človek šľape veľa, chce mať všetko čo najľahšie. Batoh, ktorý nosím tento rok, má bez vody a jedla 8-9 kg, z toho 2,5 kg je foto technika a baterky. Pral som v riekach alebo občas v meste v práčovni. V USA sú práčovne všade a sú lacné.“
Koľko párov topánok ste zodrali počas svojich ciest?
„V roku 2019 som na Pacifickej hrebeňovke zodral 5 párov topánok. V roku 2021 to boli 4 páry a tento rok 5.“
V prírode žije veľa nebezpečných zvierat. Videli ste naživo nejaké?
„Stretol som medvede v Kanade, no najviac na Aljaške či v Montane v USA. Vždy išli iba v diaľke a keď ma videli, ušli. V USA a Kanade ich je veľa, do hôr chodia tisíce ľudí a je rarita, ak sa niečo stane. Medveď má výborný čuch a odíde skôr, ako človek o ňom vie. Na juhu Kalifornie sú štrkáče a videl som ich niekoľko na chodníku.“
Do niektorých krajín sa turisti bez víz nedostanú. Mali ste v niektorej krajine s vízami problémy?
„Slovensko je v Európskej únii, čiže potrebujeme pomerne málo víz a sú relatívne ľahko dostupné. V Južnej a Strednej Amerike nepotrebujeme nikam do 90 dní, možno okrem Kuby. V Ázii sú potrebné víza skoro všade, ale veľa je po prílete, alebo sa dajú po ceste. Nebol som tam však už pár rokov a tak neviem, čo sa zmenilo. Niektoré víza do krajín ako Pakistan, sa museli vybavovať na ambasáde, ktorá nám prislúcha. Tam mi pred 10 rokmi nedali víza. Ale o 6 rokov neskôr to už bolo bez problémov.“
Ktorú svoju doterajšiu cestu hodnotíte ako NAJ?
„Najšpeciálnejšia cesta bola do Papuy Novej Guiney. Ľudia tam stále žijú akoby v inom svete – iba pred 100 rokmi prišli prví kolonizátori a predtým tam 800 rokov kmeňov bojovalo proti sebe. Keď jeden človek videl iného z druhého kmeňa, zabíjali sa lukmi a šípmi. Potom prišli hľadači zlata so zbraňami a paradoxne priniesli kmeňom mier, prestali bojovať medzi sebou. Nechcel by som tam nikoho nahnevať, ešte je vidno, že tu živelnosť majú v krvi. Bol som tam v roku 2015 6 týždňov.“
Cestovanie obmedzila na viac ako 2 roky pandémia. Ako ste to prežívali vy?
„Tieto 2 roky som najviac cestoval, pretože som nemohol robiť podujatia. V roku 2020 bolo všetko zatvorené, 3 dni po otvorení hraníc Francúzska som išiel na Korziku na GR20, potom Tour de Mont Blanc a do Nórska. V roku 2021 som bol preč 8 mesiacov a bol som v Kolumbii, Mexiku, Guatemale a USA. V tomto roku nemali stále podujatia moc zmysel robiť, bol som preč 7,5 mesiaca a vrátil sa koncom septembra – precestoval som Ekvádor, Kolumbiu, Panamu, Kostariku, Nikaraguu, Honduras, El Salvador, Peru, USA a Kanadu. Ak by nebola pandémia, tak by som cestoval určite menej.“
Ktorá krajina mala najlepšie miestne špeciality a kde ste si naopak, veľmi nepochutili?
„Chutí mi indická kuchyňa, ale nie štipľavá. V Indii a Nepále som bol 8 mesiacov a ryžu so šošovicou som mal asi dvestokrát. Vedia ju tam spraviť tak, že chutí dobre každý deň, ale na Slovensku si neviem predstaviť jesť to isté 3 dni po sebe. V Indonézii na ostrovoch Jáva a Sulawesi nemajú ani šošovicu a fazuľu, k ryži dávajú zelenú zeleninu, ktorá mi vôbec nechutila. Baranina so všetkými vnútornosťami bola všade napríklad v Kirgizsku a Pamíre, je tam málo ovocia a zeleniny. Hovoril som im, že som vegetarián, lebo som to nechcel ochutnávať (smiech).“
Ak by ste si mohli vybrať iné povolanie, pustili by ste sa do iného biznisu alebo ostali pri súčasnom?
„Som rád, že robím podujatia a bavia ma, ale neviem, koľko divákov bude. Fungujeme 90 % zo vstupného a teraz je ťažké nájsť sponzorov. Ak by sa mi podarilo nájsť sponzorov či nejako vymyslieť, aby som isto vedel, že je to udržateľné, tak by to bolo super. Zatiaľ som ale neprišiel na nič iné, čo by ma bavilo.“
Máte nejaké tipy, ako lacno cestovať?
„Ak človek chce, nepotrebuje veľa. Posledné 2 roky som bol v Južnej, Strednej a Severnej Amerike a v priemere som v hocijakej krajine míňal 10 až 20 eur na deň. Rozdiel je v tom, že v Južnej a Strednej Amerike som sa medzi mestami prepravoval autobusmi, jedol som v reštauráciách. V USA a Kanade som stopoval a jedlo si iba kupoval v potravinách. V USA a Kanade ani autobusy veľmi nie sú a reštaurácie majú vysoké ceny. Skôr záleží od toho, čo človek chce a aký komfort chce. Ak chce 5 * hotel, tak mu to vyjde na 1 týždeň a ak stanuje v prírode, tak aj niekoľko mesiacov.“
Ak má niekto obmedzený rozpočet na cestovanie a nechce míňať veľa, ktoré krajiny mu odporúčate navštíviť?
„V Európe je dobré ísť na Balkán. Napríklad v roku 2017 som bol v Bulharsku na 7-dňovej túre, kde na horských chatách mali polievku za euro a také nízke ceny, že som jedol viac ako doma. Mimo Európy odporúčam Gruzínsko alebo letieť smerom do Ázie. Ak je letenka do nejakej krajiny za 300 až 500 eur a je tam človek dlhodobo, tak je to lacnejšie ako byť doma. Ak idem mimo Európy, vždy som išiel aspoň na 2-3 mesiace, lebo letenka je najdrahšia.“
