Spoluzakladateľ skupiny Elán pokoril mnohé méty, o ktorých sa iným slovenským muzikantom ani nesníva. Ako vníma život dnes?
Slovenského hudobníka Vaša Patejdla, jedného zo zakladateľov legendárnej skupiny Elán, netreba nijako zvlášť predstavovať. Čo považuje za svoj najväčší úspech? Bolo ich hneď niekoľko.
Čo je vašou životnou výhrou?
Z ľudského hľadiska, že mám troch super synov. Z profesionálneho hľadiska je pre mňa úspech to, že môžem stále robiť a mám za sebou obrovské, krásne projekty ako bola Fontána pre Zuzanu. To, že som s Jožom Rážom vymyslel Elán. To je neskutočné, že to funguje dodnes a je to kapela, ktorá za tie roky oslovila toľkých ľudí a má fanúšikov takých, akých má. Že sme spolu dosiahli úžasné úspechy, ako napríklad, že sme vypredali slávnu Carnegie Hall v New Yorku, na pražskej Letnej prišlo na náš koncert 80 000 ľudí. Za predaj sme získali neskutočných 25 platinových platní. Že som bol nominovaný na Českého leva za hudbu k filmu Sedem zhavranelých bratov. Je toho veľa. V podstate každý projekt, ktorý dobre dopadne, je pre mňa výhrou. A každý projekt je pre mňa dôležitý, pretože ma posúva ďalej. Nerozlišujem, či je malý a či veľký.
Zmenil sa váš život po päťdesiatke alebo šesťdesiatke?
Myslím si, že život sa mení stále. Úprimne, viac som to prežíval, keď som mal štyridsať. Päťdesiatku a šesťdesiatku už tak neprežívam. Nechcel by som byť vyslovene mladší. Možno zdravší a silnejší. Predsa len človek občas cíti, že už nie je najmladší, ale v princípe si treba každý vek užiť a mať sa rád. Byť sám so sebou spokojný a robiť všetko pre to, aby to tak bolo.
ROZHOVOR: Allan Mikušek – Mojím zbožným želaním je, aby ľudia išli na koncert sa zabaviť a nie ožrať
Na čo sa môžu najnovšie tešiť vaši fanúšikovia?
Najnovšie chystáme jesenné turné s Elánom k jeho päťdesiatemu výročiu. Predtým by sme chceli vydať album s novými pesničkami. Teraz najčerstvejšie pracujem na obnovenej premiére muzikálu Snehulienka a sedem pretekárov, ktorý by sa mal v októbri tohto roku uvádzať na ľadovej ploche v rôznych slovenských i českých mestách a tiež v Poľsku.
Rozosmialo vás niekedy niečo, čo bolo o vás povedané alebo napísané?
Určite. (smiech) V tomto momente si však na konkrétnu vec neviem spomenúť. Nepatrím však k ľuďom, ktorí sa nevedia zasmiať sami na sebe.
Hlavné mesto a vy? Čo vám napadne ako prvé?
Spomienky na detstvo. Bratislava je mesto, v ktorom som vyrastal a prežil väčšinu svojho života. Aj keď som sa narodil v Karlových Varoch, od piatich rokov som žil v Bratislave, kde som chodil do škôlky, na základnú, strednú a vysokú školu. To, že už teraz bývam v Prahe, je len zmena pôsobenia. Do Bratislavy sa vždy rád vraciam.
Keď môžete porovnať život v Bratislave a v Prahe, v čom sa najviac odlišuje?
Je tam trošku iná nátura a Pražáci bývajú trošku inak orientovaní. Zdá sa mi, že v Bratislave sú ľudia srdečnejší. V Čechách je to tak trošku pragmatickejšie. Miestni rozmýšľajú viac prakticky. Na druhej strane obdivujem pražské metro, ktoré veľmi uľahčuje dopravu. Škoda, že v Bratislave toto nie je doriešené. Hlavné mesto je príliš rozťahané a z okrajových častí býva komplikované dostať sa do centra. Avšak každé mesto má svoje čaro. Tu ma bavia vinárničky a v Prahe pivárne. (smiech)
ROZHOVOR: Vierka Ayisi – Ľudia strácajú kontakt s podstatami svojich životov
Bratislava sa za tie roky dosť zmenila. Myslíte, že dobrým smerom alebo zlým?
Ja som zažil Bratislavu ešte za socializmu, takže z tohto hľadiska sa zmenila určite k dobrému. Ten život je tu teraz pestrejší, živší. Je viac možností, kam zájsť a čo vidieť, kde sa ísť najesť a tak ďalej. Samozrejme, človek spomína na minulosť a na to, keď sme chodili ešte na Korzo a stretávali sa tam. Tak to bolo zase o niečom inom. Malo to však svoje čaro najmä preto, že sme boli veľmi mladí. Mali sme iné záujmy, priority.
Ktoré miesta v rámci Bratislavy rád navštevujete?
Väčšinou som tu pracovne a narýchlo, takže už nemám čas navštíviť konkrétne miesta. Chodievam k mame, ktorá žije v Lamači. Keď som v Bratislave, tak mám celkom rád centrum. Preto si vyberám hotely, ktoré sú v centre. Tu je trošku menšie ako v Prahe a všade sa dá dôjsť pešo. To považujem za príjemné.
