Málokto dnes pozná meno Juraj von Schulpe, hoci práve tento šľachtic výrazne ovplyvnil život stoviek Bratislavčanov. Jeho príbeh patrí medzi najvýznamnejšie, ale zároveň málo známe kapitoly histórie Bratislavy.
Keď sa povie šľachtic, väčšina ľudí si predstaví honosné sídla, luxusný život a odstup od každodenných problémov obyčajných ľudí. Juraj Georg von Schulpe však patril k výnimočným osobnostiam svojej doby.
Hoci vyrastal v bohatej aristokratickej rodine a detstvo prežil v kaštieli plnom vzácneho nábytku, porcelánu a umeleckých zbierok, jeho životná cesta sa nakoniec spojila s robotníkmi a najchudobnejšími obyvateľmi Bratislavy.
Rodák z dnešného srbského mesta Nový Kneževac pochádzal z nemeckej šľachtickej rodiny, ktorá vlastnila rozsiahle majetky v niekdajšom Uhorsku. V roku 1885 sa presťahoval do vtedajšieho Prešporka, kde začal študovať právo.
Už počas mladosti sa však intenzívne zaujímal o sociálne otázky a životné podmienky robotníkov. Na rozdiel od mnohých príslušníkov vyšších vrstiev pravidelne navštevoval chudobné štvrte a snažil sa pochopiť problémy ľudí, ktorí pracovali v továrňach a žili v nevyhovujúcich podmienkach.
Po skončení štúdií precestoval veľkú časť Európy. Zaujímal sa o fungovanie zdravotníctva, sociálnych služieb a bývania v rôznych krajinách. Navštevoval charitatívne organizácie, stretával sa s politikmi a študoval možnosti, ako zlepšiť život pracujúcej chudoby. Postupne dospel k presvedčeniu, že základom dôstojného života je kvalitné bývanie.
Talian Lanfranconi sa stal veľkým lokálpatriotom v starom Prešporku, zmenil tvár mesta a jeho smrť všetkých šokovala
Svoje myšlienky sa nerozhodol nechať len na papieri. V roku 1894 začal na vlastné náklady budovať v Prešporku unikátnu robotnícku kolóniu. Na dnešnej Šancovej ulici vyrástli obytné domy, ktoré boli na svoju dobu mimoriadne moderné.
Byty síce neboli veľké, no ponúkali podmienky, ktoré boli pre mnohých robotníkov dovtedy nedostupným luxusom. Súčasťou kolónie boli práčovne, ošetrovňa, čitáreň, knižnica, spoločenské priestory či záhrady, kde si obyvatelia mohli pestovať vlastné plodiny.
Schulpeho projekt vzbudil pozornosť nielen v Prešporku, ale aj v zahraničí. V roku 1895 prezentoval svoje skúsenosti na medzinárodnej konferencii vo francúzskom Bordeaux, kam ho vyslalo samotné uhorské ministerstvo vnútra. Mesto Prešporok zároveň podporilo výstavbu potrebnou infraštruktúrou, napojením na vodovod, osvetlením či cestami.
Veľkým prínosom bolo aj to, že nájomné v týchto bytoch bolo približne o štvrtinu nižšie ako v iných robotníckych obydliach, ktoré boli často v podstatne horšom stave. Obyvatelia si preto novú štvrť veľmi obľúbili a na ich podnet dostala názov Schulpeho kolónia.
Muž s cylindrom z centra Bratislavy skutočne žil. Kto bol legendárny Schöne Náci? Gentleman Prešporka rozdával úsmevy
O niekoľko rokov neskôr pribudla k bytom aj materská škola. Tá dokázala prijať až stovku detí a po vzniku Československa sa stala prvou škôlkou v Bratislave, kde sa s deťmi komunikovalo po slovensky. Projekt tak nepredstavoval len riešenie bývania, ale komplexný sociálny program zameraný na zlepšenie kvality života robotníckych rodín.
Juraj Schulpe však nezostal iba pri výstavbe bytov. Presadzoval rozsiahle sociálne reformy, ktoré boli na svoju dobu mimoriadne pokrokové. Žiadal lepšie hygienické štandardy v bývaní, ochranu pracovníkov pred chorobami, povinné úrazové a starobné poistenie či rovnaké právo na odpočinok pre všetkých zamestnancov. Upozorňoval aj na znečisťovanie ovzdušia a potrebu ochrany verejného zdravia.
Mnohé z jeho návrhov však v konzervatívnom Uhorsku nenašli dostatočnú podporu. Hoci odborníci dnes označujú jeho myšlienky za prelomové, väčšina z nich zostala v tom období len na papieri.
Z fabriky na kultúrne srdce mesta: Bratislavská Cvernovka je dnes kultúre centrum, pred rokmi takmer zmizla z mapy mesta
Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa jeho situácia výrazne zmenila. Pozemková reforma a spoločenské zmeny pripravili mnohých aristokratov o časť majetku a výnimkou nebol ani Schulpe. Postupne sa dostal do finančných problémov a napokon bol nútený svoju robotnícku kolóniu predať mestu Bratislava. Napriek tomu na mesto nezanevrel.
Vo svojom závete odkázal Bratislave prakticky celý svoj zostávajúci majetok. Želal si, aby z týchto prostriedkov vzniklo divadlo a nemocnica pre pacientov s pľúcnymi ochoreniami. Mesto síce dedičstvo prijalo, no jeho posledné želanie napokon nenaplnilo.
Osud Juraja Schulpeho je o to pozoruhodnejší, že muž, ktorý vyrastal v aristokratickom prepychu, prežil posledné roky života v jednom z bytov, ktoré kedysi postavil pre robotníkov. Zomrel v roku 1936 vo veku 69 rokov.
Dnes jeho meno pozná len málo Bratislavčanov. Napriek tomu patrí medzi najvýznamnejších sociálnych reformátorov v dejinách mesta. Jeho vízia dostupného bývania, dôstojných životných podmienok a sociálnej solidarity predbehla svoju dobu o celé desaťročia a dodnes zostáva príkladom toho, ako môže jediný človek ovplyvniť životy stoviek ľudí.
