Kedysi jeden z najväčších prístavov v strednej Európe pochádza z konca 19. storočia. Začali ho budovať v poslednom desaťročí 19. storočia a na mieste medzi dnešným Slovenským národným múzeom a Mostom Apollo vznikol priestor na kotvenie približne 250 lodí.
Keďže v tom čase mal Prešporok menej než 100-tisíc obyvateľov, išlo o naozaj úctyhodné číslo. Prevádzka a rozvoj Zimného prístavu boli v rukách súkromných paroplavebných spoločností, Uhorsko sa finančne na rozvoji prístavu takmer nepodieľalo.
Vďaka prístavu sa mesto otvorilo viac svetu, cez Dunaj sa mohli otvoriť obchodné cesty smerom na východ. Konali sa v ňom Medzinárodné dunajské veľtrhy, na ktorých boli predstavované výrobky i najmodernejšie inovácie. Vzhľadom na to, že za čias Rakúsko-Uhorska nebol politický záujem sa orientovať smerom na Rusko, ale skôr na juh, východná cesta sa otvorila až po prvej svetovej vojne.
Po vzniku Československej republiky začali v prístave budovať bazény a rozširovať železničnú trať, vtedy sa tam nenachádzali žiadne prekladacie zariadenia a žeriavy. V tom čase (1921 – 1922) vznikol terajší Sklad č. 7, dnes národná kultúrna pamiatka. Takéto sklady mali byť ďalšie tri, ich výstavbu však zastavila hospodárska kríza. V rokoch 1935 – 1940 zošikmili v prístave breh a zaviedli lodný výťah. Pomocou neho dokázali lode vytiahnuť na breh. Architekt Július Lehocký postavil v prístave v časoch Slovenského štátu Dom lodníkov.
Bratislavský Zimný prístav bol v minulom storočí významnou lodnou križovatkou. Prekladali v ňom tovar z lodí na vlak smerujúci do poľskej Gdyne. Jeho rozmach narušili v roku 1944 bomby, ktoré pri bombardovaní rafinérie Apollo zasiahli aj prístav a potopili v ňom takmer všetky lode. Zachovalo sa len desať plavidiel.