Mesto sa mení snáď každým dňom. Ako vyzeralo pred desiatkami či dokonca stovkou rokov? Pozrite si s nami fotografie zachytávajúce Dunajskú ulicu a jej okolie. Nachádzali sa tu budovy, ktoré dnes nahradil park, či našli podobné využitie ako pred sto rokmi.
Cvičenie hasičského zboru okolo roku 1900. Na obrázku je uvedené ako miesto tréningu Dunajská ulica, no dom na ktorom sú hasiči vylezení, stál ešte na dnešnom Námestí SNP. Dunajská ulica začínala až o dva domy ďalej. Domy v popredí už nestoja, na mieste ustúpeného domu celkom vpravo postavili v roku 1939 Luxorku a susedný dom nahradil v roku 1931 palác Mestskej sporiteľne.
Na Dunajskej ulici bol tento známy fotoateliér pána Szovu s rodinou. Šlo o veľmi známeho a obľúbeného prešporského fotografa s vlastným ateliérom. Taktiež nafotil aj sériu hasičských fotografií, ako tá hore. Sám bol dobrovoľníkom v hasičskom zbore a tiež svojím objektívom zachytil aj požiar v židovskej časti v roku 1913.
Na Dunajskej vyrástla začiatkom 20. storočia aj táto budova. Ide o návrh architekta Žigmunda Hercegha spolu s projektantom Šándorom Baumgartenom. Postavená bola na školské účely, aj keď počas 1. svetovej vojny tu bola zriadená nemocnica. Okrem tohto času sa však v bude vždy nachádzali školy, ako napríklad aj Československé štátne dievčenské reformné reálne gymnázium a dnes je tu Základná škola a Gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským Dunajská 13 v správe kraja. V minulosti na tomto mieste stále Dunajská brána.
Mestský lazaret približne v roku 1925, ktorý sa nachádzal na Dunajskej ulici. Stál tu viac než 200 rokov, napokon však neprežil vojnové časy. A nie že by na ňu spadla bomba, to nie. Dali ju jednoducho zbúrať, pretože chátrala a bola nepredajná. Mal tu byť len park so zeleňou pre obyvateľov, nachádza sa tu meštiansky pivovar so záhradou.
Pri mestskom lazarete ešte zostávame. Nevie sa, kedy presne ho postavili, odhaduje sa rok 1725, môže to byť však aj 1690, kedy bol potrebný po tureckých vpádoch. Nachádzal sa za hradbami a jeho súčasťou bol cintorín. Kedysi bola myšlienka lazaretu hlavne izolácia chorých od obyvateľstva a aj to, aby mali napokon blízko do hrobu. Nachádzali sa tu teda dlhodobo chorí, chudobní a smrteľne ranení ľudia. Neskôr tu bol aj starobinec. Jeho kapacity však nestačili, bol vždy príliš plný, hoci o ubytovaných sa snažili v rámci vtedajších možností starať čo najlepšie.
