Vedeli ste, že Bratislava mala aj svoje Vedecké ústavy? Bratislavský magistrát ich v roku 1923 vytvoril ako strešnú organizáciu, ktorou spojil mestský archív, mestskú knižnicu a mestské múzeum. Ich spoluzakladateľom a prednostom sa stal muž, ktorý sa narodil v októbri 1896 a do histórie archívnictva mesta sa zapísal zlatými písmenami. Volal sa Ovidius Faust.
Ovidiovi Faustovi, doktorovi filozofie a práv, ktorý sa narodil prešporským rodičom (aj keď mimo Prešporka, vo vtedajšej dedinke Nemesvölgy; dnes rakúsky Edelstal), bol dopriaty síce dlhý a naplnený život, nedoprial mu však také docenenie, aké by si za svoj prínos pre svoje milované mesto zaslúžil.
Mladému Faustovi sa dostalo kvalitného vzdelania v rodnom meste v nemeckej ľudovej škole a v maďarskom katolíckom gymnázium na Grösslingovej ulici, potom na Viedenskej univerzite, kde študoval historické vedy. Venoval sa však aj štúdiu latinčiny, gréčtiny či maľby. Počas Veľkej vojny sa ako vlastenec hlásil do armády, a hoci ho kvôli chybe zraku pôvodne armáda odmietala, nakoniec ho „nasadila“ do archívu generálneho štábu.
Vyzbrojený vedomosťami z dobrých škôl a archivárskymi skúsenosťami z armády sa jeho kariéra aj po vojne orientovala na prácu s historickými prameňmi v muzeálnej oblasti – v archíve mesta, v mestskej knižnici a neskôr v už spomínaných Vedeckých ústavoch mesta Bratislavy. Záznamy asistenta-archivára, neskôr múzejného kustóda Ovidia Fausta o udalostiach v meste po roku 1918 dodnes slúžia ako jeden z najdôveryhodnejších a najbohatších informačných zdrojov o fungovaní mesta v období vzniku a existencie prvej Československej republiky. A „len tak okraj“ si pripomeňme, že aj jeho zásluhou bola mestská knižnica sprístupnená širokej verejnosti.
Druhá svetová vojna však pokojný vedecký život doktora Fausta zasiahla na najcitlivejšom mieste. Po matke sa Ovidius Faust celý život hlásil k nemeckej národnosti. Po vojne na to – tak ako mnohí ďalší Nemci – doplatil. Nepomohlo, že celý svoj pracovný život zasvätil bádaniu a archivovaniu bratislavskej histórie a že sa vďaka jeho pôsobeniu zachovalo obrovské množstvo jednak historických dokumentov, jednak nepreberné množstvo osobných zápiskov a postrehov o živote mesta; aj jeho zasiahla etnická kolektívna vina.
Zo zberného tábora v Petržalke ho pred odsunom do Rakúska síce zachránili jeho vplyvní bratislavskí priatelia a manželstvo so Slovenkou, vo svojej vedeckej práci pre Bratislavu však už pokračovať nemohol. Po piatich rokoch vykonávania rôznych pomocných prác ho v roku 1950 zamestnalo Západoslovenské múzeum v Trnave, kam takmer denne dochádzal vlakom z Bratislavy, a to až do roku 1970. O dva roky neskôr Ovidius Faust zomiera.
Zanechal po sebe bohaté dedičstvo, z ktorého dodnes čerpajú historici, archivári, publicisti či občianske združenia, ktoré sa venujú histórii Bratislavy. Za svojho života popri práci archivára stihol pravidelne publikovať v odbornej tlači a vydal aj niekoľko kníh.
Svoju prvú knihu – niečo na spôsob prvého vlastivedného sprievodcu mestom – s názvom Bratislava a okolie vydal už v roku 1920, o desať rokov vyšla odborná publikácia Bratislava – umelecké hodnoty a historické pamiatky. Až do konca druhej svetovej vojny publikoval Ovidius Faust pravidelne; vyšlo mu ďalších desať knižiek, z nich pre bežnú čitateľskú verejnosť je azda najpríťažlivejšia kniha príbehov Zo starých zápisníc mesta Bratislavy. Jej časť tento rok (2017) vyšla pod názvom Príbehy zo starej Bratislavy.
V prvý októbrový deň sme si pripomenuli 121 rokov od narodenia Ovidia Fausta. Kto sa posnaží, nájde jeho náhrobok na Martinskom cintoríne, kde už po tri roky na „Dušičky“ horí aj pre neho sviečka v rámci individuálnej pietnej spomienky Zapáľ sviečku svojmu Bratislavčanovi / Zapáľ sviečku svojej Bratislavčanke, ktorú iniciovalo občianske združenie Bratislava fotogenická.
Tento rok môžete Ovidiovi Faustovi prísť zapáliť sviečku aj vy. Dôvodov k tomu je viac ako dosť. A možno si naň spomenie aj magistrát mesta, ktorému zasvätil svoj život.
